Už 37 rokov žije s maniodepresívnym syndrómom, ktorý jej pomáhajú zvládať lieky. Dnes jej však stačí len štvrtinová dávka, o zvyšok sa stará pravidelný pohyb. Pred tromi rokmi začala totiž behať.
Psychiatrická diagnóza nie je nič, s čím by sa hocikto chválil. Jana však o svojom živote s chorobou porozprávala rada – s tým, že snáď jej príbeh niekomu pomôže. Poprosila o zmenu mena, aby ochránila svoju rodinu pred nepríjemnými poznámkami a predsudkami.
„Beh zmenil môj život. Doslova,“ začína svoje rozprávanie usmievavá dáma krátko po päťdesiatke. „Maniodepresiu máme v rodine. Trpela ňou moja mama, jej mama, mám ju ja i moja sestra. U nás dvoch sa ochorenie prejavilo v puberte. V manickej fáze sme boli veľmi veselé, ukecané a v depresívnej sme niekedy ani nedokázali vyliezť z postele. Nechceli sme ísť medzi ľudí, báli sme sa spoločnosti. Najťažšie to vždy bývalo na jeseň a v zime,“ hovorí.
V starostlivosti psychiatra je od strednej školy, už takmer 40 rokov. Viaceré lieky jej pomáhajú, aby mohla fungovať ako normálny človek. Pred tromi rokmi, teda tesne pred päťdesiatkou, prijala výzvu zdravotnej poisťovne Dôvera a začala behať. Netušila, ako sa to podpíše na jej psychickom zdraví.
„Okolo našej dediny vedie trať jedných bežeckých pretekov. Už dlhšie som pokukovala po bežcoch, páčilo sa mi, akí sú mrštní, štíhli, ženy ako prútik. Preto som sa rozhodla, že to skúsim. Bavilo ma to, z tréningu som sa vždy večer vracala taká unavená, že jediné, čo som mala na mysli, bola sprcha, večera a posteľ. Veľmi sa mi zlepšil spánok a lekár mi znížil dávky liekov z 200 mg najskôr na 100 a teraz, po troch rokoch od začiatku môjho športovania, mám len 50 mg dávku,“ opisuje svoju cestu k športovaniu Jana.
Fyzická únava jej pomáha nemyslieť negatívne, nedovoľuje jej riešiť temné myšlienky. Nielenže dobre spí, ale aj jesenné rána, ktoré boli pre ňu kedysi ťažké, sú dnes oveľa krajšie. Von chodí každý deň bez ohľadu na počasie.
„Na jeseň a v zime sa snažím prechádzať nielen večer, ale i cez deň, lebo denné svetlo podporuje tvorbu serotonínu nezastupiteľného v predchádzaní depresiám a vitamínu D, ktorý vo zvýšenej miere potrebujú ženy v klimaktériu. V lete počas horúčav zase chodievam von skoro ráno.“ Vďaka bežeckému tréningu zvládla po niekoľkých mesiacoch dokonca polmaratón. Aj keď sa jej časom vrátili staršie problémy s kĺbom, neprestala sa hýbať.
„Behať už nemôžem, ale každý deň chodím na prechádzky svižným krokom, vždy sa pri tom spotím. Aj ortopéd mi ich schvaľuje. Povedal, že keby som s pohybom prestala, bolo by to s mojimi kĺbmi ešte horšie. Som rada, že mi pohyb odobril, lebo mi to pomáha zvládať aj zmeny nálad spojené s prechodom. Cez víkend sa prechádzam aj 5 – 6 hodín, cez pracovný týždeň je to hodina až dve denne.“
Od prechádzok ju neodradili ani posmešky susedov. Dedina, kde Jana žije, je malá a nikto iný z jej obyvateľov nebehá. Priznáva, že nie je celkom jednoduché čeliť uštipačným poznámkam ostatných.
„Môjho syna, ktorý časom začal behávať so mnou, tieto posmešky od behu nakoniec odradili. Ja si pohyb nenechám znechutiť. Veľmi mi pomáha nielen psychicky, ale ako bonus som ešte aj schudla,“ uzatvára Jana svoj príbeh.
„Pohyb má naozaj pozitívne účinky na priebeh choroby. Znižuje počet epizód, je dôležitý pri rekonvalescencii, a preto ho aj svojim pacientom odporúčam. Keďže väčšina z nich je v aktívnom veku, sú celkom ochotní začať sa hýbať. Mám s tým dobré skúsenosti.“
Z Mateja Tótha vykresal majstra sveta i olympijského víťaza, no stále má pocit, že sa ako tréner má čo učiť.…
Ochorenie COVID-19 sa na Slovensku vyskytuje už od marca tohto roku. Odvtedy neustále mutuje a je stále nebezpečnejší. Zhovárali sme…
Pochybnosti o sebe samej, ťažkosti s oddelením športu a súkromného života či náročné obdobie po neúspešných olympijských hrách – aj…
