Pri výchove dieťaťa s poruchami pozornosti a správania (ADD, ADHD) by si rodičia mali uvedomiť, že nejde o chorobu, ale problémové správanie ich dieťaťa. Do veľkej miery ide o vývojovú záležitosť, najčastejšie v puberte začne nežiaduce správanie dieťaťa kulminovať.
V tomto článku sa venujeme problémom pozornosti a správania detí. Takéto deti zápasia:
Deti s poruchami pozornosti či hyperaktívne deti sú ostatnými ľuďmi častejšie odmietané a negatívne hodnotené, zažívajú viac kritiky. Dieťa sa podvedome potrebuje nejako brániť. Niekedy ide o obranu popretím obrazu o sebe alebo vytvorením nereálneho obrazu o sebe. Inokedy sa snaží dieťa tieto nedostatky nejakým spôsobom kompenzovať upútavaním pozornosti, negativizmom a pod. Správanie, ktoré slúži ako obrana dieťaťa v situácii, ktorú nedokáže zvládnuť iným spôsobom, býva často problémové a často sa stáva príčinou ďalších ťažkostí, ktoré problém dieťaťa zhoršujú.
Nepriaznivým dôsledkom takýchto porúch v škole je ľahkosť rozptýlenia pozornosti a neschopnosť dokončiť začatú činnosť. Takéto deti často prerušujú svoju prácu činnosťami, ktoré s ňou nesúvisia, sú upútavané všetkými možnými podnetmi, ktoré stimulujú ďalšie, zbytočné a neúčelné aktivity. Robia rôzne nezmyselné chyby a úlohu často vôbec nestačia dokončiť. Tieto chyby však nie sú z nedostatočnej schopnosti, ale nepozornosti. Nesignalizujú, čo dieťa vie/ nevie, ale že sa na prácu nedokázalo sústrediť.
Pozornosť je funkciou vedomia, uplatňuje sa predovšetkým v uvedomovaných, teda kontrolovaných procesoch. Pozornosť umožňuje zamerať sa na určitý podnet, obsah, činnosť. Jej dôležitosť je pri zaumatizovaných a uvedomovaných aktivitách nižšia. Významným spôsobom ovplyvňuje priebeh a efektivitu poznávacích a iných aktivít.
Pri konfrontovaní sa s problémami pozornosti a správania by sme si mali byť vedomí charakteristických čŕt pozornosti v detskom veku. Mala by to byť predovšetkým:
Zautomatizované činnosti sú menej náročné na pozornosť, prebiehajú bez väčšej účasti vedomia a omnoho rýchlejšie. Automatizácia je výsledkom častého opakovania a ďalšieho fixovania príslušnej vedomosti i schopnosti. Tento proces, najmä čo sa týka času potrebného na dostatočné zautomatizovanie, je výrazne individuálny aj u detí rovnakého veku. Keďže platí, že zautomatizované činnosti žiaka menej zaťažujú, ale na novú alebo nedostatočne osvojenú látku sa musí plne sústrediť, je nevyhnutné, aby si deti zafixovali základy učiva a zautomatizovali potrebné vedomosti. Je to predpoklad k úspešnému zvládnutiu vyučovania vo vyšších ročníkoch.
Veľkou pomocou pre rodičov a pedagógov ale rovnako aj detí sú pravidlá, vďaka ktorým je zápas s pozornosťou a správaním detí ľahší:
Existujú akési včasné varovné signály toho, či dieťa bude trpieť poruchu pozornosti a správania, treba si však uvedomiť, že ich rozmer je diskutabilný a do istej miery sú príznaky úplne prirodzené a adekvátne veku. Preto by sa rodičia nemali zľaknúť a uvedomiť si, že základom je láskavý prístup k dieťaťu či už sa dieťa javí ako hyperaktívne, s poruchou pozornosti, alebo nie.
Stretávame sa s tým:
Tieto deti sa snažia kontrolovať, či robia správne aj to, čo už dávno vedia, pretože nemajú dostatočnú sebadôveru. Úzkosť a napätie narušujú činnosť takéhoto dieťaťa a dieťa robí zbytočné chyby. Okrem toho sa takýto žiak zbytočne zdržiava a nemôže splniť úlohu v danom časovom limite. Je tiež potrebné vedieť, že kvalita koncentrácie i dĺžka sústredenia na určitú činnosť závisí od miery aktivity, ktorá pomáha eliminovať rušivé vplyvy.
Činitele pozornosti, ktoré ovplyvňujú výkon dieťaťa na vyučovaní a príprave naň:
Zaujímavosťou je, že pre mladšieho školáka nie je z vývinového hľadiska koncentrácia na sluchové a zrakové podnety rovnako záťažová. Vizuálne podnety ako informácie majú schopnosť dlhšej trvácnosti. Dieťa ich teda môže vnímať tak dlho ako samo chce, a preto je schopné lepšie sa sústrediť na rozlíšenie rôznych detailov. Čím je dieťa zrelšie, tým je jeho pozornosť dlhodobejšia.
S obdobím začiatku školskej dochádzky sa spája schopnosť sústrediť pozornosť na rozoznávanie a rozlišovanie vizuálnych podnetov/obrazov, napr. písmen. V kontexte autoregulácie vlastnej pozornosti je pre deti mladšieho školského veku ešte náročnejšia koncentrácia pozornosti na sluchové podnety, konkrétne na hovorenú reč učiteľom. Pre tieto sluchové podnety je totiž charakteristické ich časovo obmedzené trvanie. Dieťa je nútené vnímať ich práve vtedy, keď k nemu učiteľ hovorí. Nemá možnosť ich vnímať tak dlho ako chce, ani sa k nim nemôže vrátiť, pokiaľ ich nezachytilo.
K jej rozvoju prispieva dozrievanie mozgu, skúsenosti a významné pôsobenie školských požiadaviek na dieťa prispieva k zlepšeniu tejto schopnosti zvlášť medzi 8. – 11. rokom. Všetky tieto aspekty učiteľ berie na vedomie a v závislosti od toho, že rôzne činnosti nevyžadujú rovnakú mieru koncentrácie pozornosti, vychádza aj pri plánovaní štruktúry vyučovacej hodiny – rôzne činnosti by sa mali striedať tak, aby ich nároky na pozornosť zodpovedali možnostiam žiakov určitého veku. Vplyvom vyučovania sa skvalitňuje aj prenášanie pozornosti (čítanie na tabuli a písanie do zošita) a rozdeľovanie pozornosti (správne písanie, správne držanie tela, pera).
Významnú pomoc rodičom ponúka aj informácia, že pozornosť dieťaťa upútava najviac:
Pri pasívnej pozornosti (napr. výklad učiteľa) sa dieťa musí sústrediť na vnímanie aktuálne pôsobiacich podnetov. V priebehu času sa však bdelosť oslabuje a kvalita koncentrácie pozornosti sa zhoršuje.
Takto pôsobí únava, tlmivý vplyv stereotypu, prípadne slabá motivácia. Dieťa má v tejto situácii tendenciu všímať si iné, s výukou nesúvisiace podnety často iba preto, že ponúkajú oživenie. Toto je badateľné zvlášť na konci vyučovania, kedy žiaci začínajú vyrušovať, pretože potrebujú zmenu činnosti. Sústredenie na úlohu podporuje komplexnejšia aktivita. Napr. mladší žiaci sa dokážu lepšie koncentrovať, keď si môžu písmená alebo obrázky ukazovať prstom. Je známe, že využitie komplexnejšej situácie (napr. spojenie zrakových a dotykových podnetov) a aktívnejšieho prístupu (dieťa si ukazuje prstom, nemieni sa spoliehať len na zrakové vnímanie) podporuje udržanie pozornosti. Príkladom využitia aktívnej pozornosti je tiež vyhľadávanie a spracovávanie určitého materiálu.
V minulosti sa v odbornej terminológii používal termín ľahká mozgová dysfunkcia (ĽMD), ktorý označoval približne to isté. Rozdiel spočíva v tom, že ĽMD zahrňuje poruchy, ktoré majú určitú etiológiu, drobné organické postihnutie centrálnej nervovej sústavy. Termíny ADD, ADHD sú iba popisné, označujú určité prejavy bez ohľadu na ich príčinu. Ďalšia odlišnosť je v tom, že ĽMD zahŕňa viac rôznych príznakov (rôzne špecifické vývinové problémy v oblasti percepcie, motoriky, vývinu reči). Charakteristika ADD, ADHD vychádza z predstavy, že sa na vzniku týchto ťažkostí môžu podieľať rôzne etiologické faktory. Príčinou uvedených porúch môžu byť ako narušené genetické dispozície, tak aj negatívne vplyvy vonkajšieho prostredia, prenatálne a perinatálne komplikácie (vznikajúce počas tehotenstva a pôrodu).
Prejavuje sa nedostatočnou kontrolou pozornosti a v nedostatočnej schopnosti udržať požadovanú pozornosť v požadovanom čase.
ADHD sa najčastejšie diagnostikuje medzi 6. a 9. rokom veku dieťaťa, teda na začiatku školskej dochádzky, pretože v tomto období dieťaťa sa stupňujú nároky na jeho výkon spojený s pozornosťou, sústredením, myslením, a pod.
Pre tento klinický syndróm je charakteristická:
Dieťa potrebuje napriek všetkému poznať, že je milované, nie iba kontrolované a kritizované, potrebuje zažívať toľko radosti ako každé dieťa. Deti s ADHD, ADD sú veľmi horlivé a aj bežná pomoc v domácnosti ocenená pochvalou im prináša uspokojenie.