Hľadáme problém alebo riešenie?

V tomto článku sa dozviete

• Akú sú základné princípy a techniky NRO terapie?
• Predpoklady o učiteľoch a ich prianiach
• Predpoklady o žiakoch a ich prianiach
• Predpoklady o rodičoch a ich prianiach
• Záver

Tradičné psychoterapeutické prístupy sa zväčša orientujú na minulosť a hľadajú príčiny problémov. Naproti tomu na riešenie orientovaný prístup sa zameriava na prítomnosť a budúcnosť a na riešenie problémov, bez nutnosti odhaľovať príčiny problémov.

Aby sme niekomu mohli pomôcť s jeho trápením, nemusíme byť nutne expertom na jeho problémy. Na riešenie orientovaný prístup (NRO) bol vyvinutý v polovici 70 až 80-tych rokov a známejším sa stal vo svete v 90-tych rokoch, ako revolúcia proti prevládajúcemu tradičnému medicínskemu modelu pomáhania ľuďom s ich problémami v živote.

Veľmi zjednodušene by sme mohli použiť prirovnanie, že človek nefunguje ako súčasť stroja, ktorý má byť rozobratý, stabilizovaný a potom zložený späť ako hriankovač alebo auto.

Akú sú základné princípy a techniky NRO terapie?

Terapeut je vo všeobecnosti pozitívny, zameraný na riešenie, vyjadrujúci rešpekt a nádej. Je chápaný ako niekto, kto sa snaží rozšíriť a nie obmedziť klientove voľby. Všeobecne sa predpokladá, že ľudia majú v sebe veľkú odolnosť, ktorú dokážu využiť na uskutočňovanie zmien a ďalej sa v zásade verí, že väčšina ľudí má silu, múdrosť aj skúsenosť, aby tú zmenu uskutočnila. V práci využívame nasledujúce:

Hľadanie predchádzajúcich riešení. Väčšina ľudí už vyriešila v minulosti veľa problémov. Mohlo to byť inokedy, inde a v inej situácii. Problém sa tiež mohol vrátiť. Ide však o to, že osoba vyriešila svoj problém, hoci aj len na krátku dobu.

Hľadanie výnimiek z problému. Aj keď klienti nemajú predchádzajúce riešenia, ktoré sa dajú opakovať, väčšina z nich má nedávne príklady výnimiek zo svojho problému. Výnimkou sa rozumie doba, kedy by sa problém mohol vyskytnúť, ale nevyskytol sa. Ide o porovnanie problémových období s obdobiami bez problémov a hľadanie podmienok rozdielov medzi nimi. Používame otázky typu: „Ako často (ako dlho, kedy, kde) sa problém neobjavil? Čo ste v tej dobe vy a ostatní ľudia robili inak? Ako sa Vám to podarilo, že ste nedopustili, aby sa problém objavil? Ako by ste mohli robiť viac z toho, čo ste robili v období bez problémov?“

Otázky verzus nariadenia alebo interpretácie. Terapeut sa nesnaží o žiadne interpretácie a len zriedkakedy k niečomu klienta priamo vyzýva alebo ho s niečím konfrontuje.

Otázky zamerané na prítomnosť a budúcnosť verzus orientácia na minulosť. Je to odrazom základného presvedčenia, že problémy sa najlepšie riešia orientáciou na to, čo funguje a na to, ako si svoj život predstavuje sám klient, a nie zameraním na minulosť a na pôvod problémov.

Ocenenie. Uznanie a ocenenie sú ďalším základným prvkom. Uznanie toho, čo klient už robí dobre, a potvrdzovanie, aké obtiažne sú jeho problémy, ho povzbudzuje k tomu, aby sa zmenil a poskytuje mu signál, že terapeut ho počúva a záleží mu na ňom.

Jemné nabádanie k tomu, robiť viac toho, čo funguje. Po tom, čo terapeuti vytvorili pozitívny rámec prostredníctvom ocenenia a následne odhalili nejaké riešenia a výnimky vo vzťahu ku problému, jemne klienta „pošťuchujú“ aby robil viac z toho, čo už skôr fungovalo, alebo aby vyskúšal zmeny, ktoré sám navrhol – často označované ako „experiment“. Vždy je najlepšie, keď nápady na zmenu alebo úlohy vychádzajú od klienta a nie od terapeuta, pretože klient navrhuje niečo, k čomu má blízko.

Ciele zamerané na riešenia. Dôležitou zložkou sú jasné, konkrétne a špecifické ciele. Kedykoľvek je to možné, terapeut sa snaží zistiť, aké sú klientove menšie ciele, skôr než aby sa pýtal na ciele väčšie. Ešte dôležitejšie je, že klienti sú povzbudzovaní, aby rámcovali svoje ciele ako pozitívne riešenia, a nie ako absenciu problému. Je napr. lepšie mať za cieľ „chceme, aby s nami náš syn hovoril milším tónom“, čo by následne bolo potrebné popísať detailnejšie, než mať za cieľ „radi by sme, aby nám naše dieťa nenadávalo“.

Otázky na zvládanie. Keď klient prehlasuje, že problém sa nezlepšil, môže sa ho terapeut spýtať: „Ako sa vám podarilo zabrániť tomu, aby sa to zhoršilo?“ alebo „Zdá sa, že je to náročné – ako sa vám darí zvládať to do tej miery, do akej to teraz zvládate?“

V poradenskom zariadení navyše môžme špeciálne využívať základné predpoklady a postoje pri práci v školskom kontexte:

Predpoklady o učiteľoch a ich prianiach

Pokiaľ sa nepreukáže ináč, veríme, že všetci učitelia:

• Veria, že vzdelanie zvyšuje dieťaťu šancu na úspech v živote.
• Chcú poskytnúť deťom čo najlepšie podmienky na to, aby sa stali prispievajúcimi členmi spoločnosti.
• Chcú poskytnúť každému dieťaťu čo najlepšie príležitosti pre vzdelanie.
• Chcú mať pozitívny vplyv na každé dieťa.
• Veria, že všetky deti sa najlepšie učia vtedy, keď majú pozitívny vzťah s učiteľmi a iným dospelými v ich živote.
• Chcú vidieť, ako dieťa zvláda nové výzvy a buduje na nich, čo následne zvýši ich sebaobraz.
• Chcú mať dobrý vzťah s rodičmi a žiakmi.
• Chcú cítiť, že sú dobrými učiteľmi.

Predpoklady o žiakoch a ich prianiach

Pokiaľ sa nepreukáže ináč, veríme, že všetky deti chcú:

• Aby boli rodičia a učitelia na ne hrdí.
• Robiť rodičom a iným dospelým radosť.
• Učiť sa nové veci, byť nadšené.
• Rozhodnúť sa, keď dostanú možnosť.
• Byť akceptovanými členmi sociálnej skupiny.
• Byť aktívne zapojené do aktivít s inými deťmi.
• Hovoriť a zdieľať svoje myšlienky a názory.
• Byť prekvapené a prekvapovať iných.
• Patriť do sociálnej skupiny.

Predpoklady o rodičoch a ich prianiach

Pokiaľ sa nepreukáže ináč, veríme, že všetci rodičia chcú:

• Byť pyšní na svoje deti.
• Mať pozitívny vplyv na svoje deti.
• Počuť pozitívne správy o svojich deťoch a v čom sú ich deti dobré.
• Dať deťom dobré vzdelanie a najlepšiu šancu na úspech v živote.
• V budúcnosti vidieť deti šťastnejšie, než sú oni sami.
• Mať dobrý vzťah s deťmi.
• Mať nádej v deťoch.
• Cítiť, že sú dobrí rodičia.

Záver

NRO terapia sa od ostatných prístupov líši v tom, že terapeuti zameraní na riešenie venujú väčšinu energie tomu, aby z klienta „vytiahli“ bohatý popis klientovho riešenia, a nie aby s ním vytvárali stále podrobnejší popis problému.

Zásadnou je charakteristika neexpertného stanoviska. Terapeut málokedy dáva rady klientom. Ak, tak len ako nápad, ako alternatívu, ktorú klient môže prijať alebo pustiť z hlavy v závislosti na tom, či mu do jeho životnej situácie zapadá alebo nie. Za ciele v terapii ostáva zodpovedný klient.