Mentálne postihnutie (MP) je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa. Zahŕňa poškodenie schopností, ktoré patria k celkovej úrovni inteligencie (poznávacie, jazykové, pohybové a sociálne) a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Najvýznamnejší socializačný a výchovný činiteľ je pre deti s mentálnym postihom nepochybne rodina. Tá významnou mierou ovplyvňuje dieťa od jeho narodenia. Citové väzby, ich kvalita, medzi rodičmi a deťmi dávajú základ pre ich budúci život.
Dieťa mentálne postihnuté sa v závislosti od stupňa mentálneho defektu viac či menej odlišuje od normálneho dieťaťa rovnakého veku. Najvýraznejšie nedostatky sú v oblasti inteligencie, učenia, sociálneho prispôsobenia, ale porušené sú aj ostatné stránky psychiky – vôľa, city, osobnosť a tiež somaticko-motorický vývin.
Výchova detí a práca s nimi sa v rámci možností ich socializácie odvíja od poznania stupňa mentálneho postihu. Mentálna retardácia /retardácia intelektového vývinu je postihnutie, pri ktorom z rôznych príčin dochádza k zníženiu rozumových schopností, zastaveniu, oneskoreniu alebo nedokončeniu vývinu intelektu. Podľa toho, do akého stupňa je intelekt znížený, hovoríme o ľahkej, strednej a ťažkej a mentálnej zaostalosti – retardácii.
Medzi mentálnou retardáciou a priemernou inteligenciou sa nachádza početná vrstva ľudí, ktorých ani v najhoršom prípade nemôžeme zaradiť do kategórie mentálne retardovaní, ale ani v najlepšom prípade nedosahujú priemernú mentálnu úroveň. Ide o „hraničné pásmo mentálnej retardácie“ s prípadným bližším určením „výrazná zaostalosť“ alebo „ľahká zaostalosť“.
Do 3 rokov veku dieťaťa je postihnutie ťažšie rozpoznateľné, môžu nastať len mierne problémy – zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči, či problémy so sebaobslužnými činnosťami. V školskom veku je však odlišnosť zreteľnejšia a dieťa nezvláda nároky, ktoré sú naň kladené. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 – 12 rokov. Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí, a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálny rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou. Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Mnoho dospelých je ale schopných pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy. Nedostatky zakrývajú frázami, citátmi, veľakrát používanými v nevhodných súvislostiach. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam. Výchova sa zameriava na vyučenie jednoduchému povolaniu.
Zodpovedá mentálnemu veku 6 – 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Citovo sú tieto deti nevyrovnané, labilné, s neprimeranými afektívnymi výbuchmi.
Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly. Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran. Všeobecne úroveň ich schopnosti je výraznejšie znížená, sú neobratní, nie sú schopní naučiť sa čítať a písať, dokážu si však osvojiť hygienické návyky i bežné úkony starostlivosti o seba. Ľuďom so strednou mentálnou retardáciou sa len zriedkakedy podarí žiť samostatne.
Zodpovedá mentálnemu veku 3 – 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár
slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti. Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované. U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho. Vyžadujú si špeciálnu starostlivosť, bývajú umiestňovaní v ošetrovacích ústavoch, väčšinou doživotne.
Príznaky vystupujú najzreteľnejšie v oblasti rozumovej ako obmedzenie, prerušenie alebo zastavenie vývoja. Navodzovanie podmienených reflexov a sťažené úmerne stupňu mentálnej poruchy. Zatiaľ čo zdravému dieťaťu stačí podmienený spoj (napr. uchopovacie reakcie na sluchový podnet) 1 až 2 krát navodiť, býva u slabomyseľných nutné navodzovať reakciu 100 až 300 krát. Ak slabomyseľné dieťa dobre počuje a dobre vidí, nedokáže dobre a správne počúvať ani pozorovať. Výchovno-vzdelávacím procesom sa dá schopnosť vnímania a reagovania do istej miery zvýšiť.
Pozornosť neúmyselná i úmyselná je nedostatočne vyvinutá, zameriava sa najviac na pudové potreby, poprípade na životné situácie. Prevláda netlmené napodobňovanie. Navodená pozornosť je veľmi labilná a krátkodobá (pre zníženú schopnosť koncentrácie).
Pamäť býva prevažne mechanická. Dieťa s mentálnou retardáciou si osvojuje všetko nové veľmi pomaly, len po mnohých opakovaniach, rýchlo zabúda osvojené a hlavne nedokáže včas využiť získané vedomosti a zručností v praxi. Príčina pomalého a zlého osvojovania nových vedomostí a zručností je predovšetkým vo vlastnostiach nervových procesov. Zaostávanie je výraznejšie v oblasti logickej pamäti, kým pri mechanickej pamäti a ich úroveň viac približuje normálnym.
Mentálne postihnuté dieťa je v podstate schopné rozvíjať svoje vyššie psychické funkcie. Konkrétno-názorné myslenie, nedostatky v myšlienkových operáciách, najmä v analýze a syntéze, abstrakcii, porovnávaní, sú jedny z hlavných špecifík procesu myslenia mentálne postihnutých.
Reč sa vyvíja úmerne s vývojom rozumovým. Pri najťažších formách slabomyseľnosti sú zvukové prejavy len pudové a afektívne, u stredných foriem dospeje dieťa ku stupňu pomenovávania a označovania konkrétnych javov. U najľahšieho stupňa slabomyseľnosti reč dospeje k používaniu slov a pojmov, t.j. zvukov slovných či obsahových. Prejavuje sa aj:
Deti majú spomalené tempo zrakového vnímania, potrebujú dlhší čas sledovania podnetu na vytvorenie adekvátneho vnemu. Často sa spontánne zameriavajú na predmety výrazné, výnimočné, ktoré sa značne odlišujú od okolia. Oblasť hmatového vnímania je u mentálne retardovaných najmenej postihnutá, výkony sa najviac približujú výkonom normálnych. Rozdiel medzi postihnutými a normálnymi žiakmi je najmä v časových charakteristikách, kde postihnutí potrebujú dlhší čas na prezentáciu podnetu, potrebný na jeho identifikáciu. Mentálne postihnutí žiaci majú väčší problém s pomenovaním predmetu, ako s jeho identifikáciou.
Mentálne postihnuté dieťa má zníženú schopnosť produkcie predstáv, trpí stratou originality. Má zníženú schopnosť produkcie predstáv. Vytvára si predstavy tak, že združuje znaky rôznych predmetov, predmety tak strácajú originálnosť ,stávajú sa podobnými. Predstavy môžeme charakterizovať ako „bezfarebné“. Majú narušený proces fantázie.
Deti si oneskorene a obtiažne vytvárajú city. Dominujú city viažuce sa na uspokojenie biologických potrieb. Charakteristický je aj nedostatočný rozvoj vyšších citov /estetických, intelektuálnych, etických, sociálnych/, slabá diferencovanosť citových prejavov, značná impulzívnosť citových reakcií a znížená schopnosť neprejaviť navonok aktuálny citový stav. U mentálne postihnutých sa len oneskorene a s veľkou námahou formujú vyššie city ako je svedomie, cit povinnosti, zodpovednosti, zvedavosti. Je to vyvolané tým, že tieto city si vyžadujú spájanie citu často s myslením. Práve slabosť myslenia brzdí vývin týchto citov.
U mentálne postihnutých jedincov do popredia vystupuje ovplyvniteľnosť, nekritické prijímanie pokynov a rád okolitých ľudí, absencia pokusov o overenie si, porovnanie týchto pokynov a rád s vlastnými záujmami a sklonmi. Mentálne postihnuté dieťa možno ľahko nahovoriť na to, aby ublížilo svojej mladšej sestričke, ktorú má veľmi rado, aby pokazilo nejakú vec, ktorá je doma potrebná. Tie isté deti však môžu vzhľadom na jednotlivé príkazy zo strany okolitých ľudí prejaviť nezvyčajnú tvrdohlavosť, dlhodobý nezmyselný odpor voči rozumným dôvodom, neprekonateľné nutkanie urobiť napriek tomu, o čo ho prosia.
Optimálna situácia pre všestranný vývin dieťaťa je v zdravej rodine, kde dominuje láska a zdravá náklonnosť k dieťaťu, trpezlivosť, vzájomné porozumenie a spoločný výchovný postup rodičov. Postihnuté dieťa potrebuje pre svoj zdravý vývin pevný citový kontakt s rodičmi, lásku, pochopenie oporu, istotu, citlivé porozumenie pre svoje potreby a pre ich uspokojovanie.
Pohyb a hra neslúži len na jeho rozptýlenie, ale plní dôležitú funkciu aj pri rozvoji a vzdelávaní dieťaťa. Formou hry si dieťa oveľa ľahšie osvojí určité pohybové, zmyslové, či rečové návyky, ako pri prikazovaní pre dieťa bezvýznamnom. Hra malých detí neobsahuje účel. Správne zvolená hra dáva dieťaťu pocit zodpovednosti, dôležitosti a malých víťazstiev. Dieťa sa v hre môže realizovať, uplatniť svoje zručnosti, po prípade sa zdokonaľovať vo svojich nedostatkoch. Význam hry vo vývoji každého jedinca je teda nepopierateľný. Je dôležité nájsť si čas, venovať sa dieťaťu pri hre, pomáhať mu, usmerňovať a koordinovať ho. Hra nemá v živote dieťaťa náhradnú, zábavnú funkciu, ktorú bežne nadobúda v živote dospelého človeka. Dieťa sa nehrá preto, aby sa odreagovalo alebo pobavilo. Hra je pre dieťa doslova stredom vesmíru, odpočinkom i prácou.
Vstupom dieťaťa do školy sa jeho život radikálne zmení od obdobia bezstarostných hier k prvým vážnym povinnostiam. Vyžaduje si to…
Aké sú deti s autizmom? Boja sa, keď sa my nebojíme a nesmejú sa, keď sa my smejeme. Spektrum autistických…
Zajakávanie je pri vývoji reči bežné. Môže však prerásť do chronického problému, ktorý človeka sprevádza celý život. V tomto článku sa…
