Keď sú deti nútené preberať roly dospelých, ovplyvňuje to ich schopnosť mať v dospelosti zdravé vzťahy. Parentifikácia môže viesť k pocitom nedostatočnosti a nízkej sebaúcty. Uzdravenie si často vyžaduje opätovné nastavenie zdravých hraníc.
Pojmom parentifikácia označujeme jav, keď dieťa v rodine preberá vývinovo neprimeranú zodpovednosť za emocionálnu, fyzickú alebo psychickú pohodu svojej rodiny (rodičov, mladších súrodencov). Je to jedna z foriem emocionálneho, sociálneho a často i ekonomického zanedbávania.
Vo veľkej miere sa odohráva v nefunkčnom rodinnom prostredí, kde nie sú jasne definované roly a úlohy rodičov a detí. V takomto type vzťahu sú potreby dieťaťa potlačované a dôraz sa kladie na potreby a duševnú pohodu rodiča.
Podľa americkej odborníčky na psychopatológiu Lisy M. Hooperovej dochádza k parentifikácii vo chvíli, keď dieťa preberá rodičovskú rolu, čím sa zákonite narušujú hranice rodinného systému.
Na základe toho, aké potreby dieťa rodičovi naplňuje, odborná literatúra rozlišuje dva typy parentifikácie – tzv. emocionálnu a inštrumentálnu.
Oba typy majú rôzne dôsledky na vývin v detskom veku i v dospelosti.
Emocionálna parentifikácia prebieha v momente, keď dieťa napĺňa emocionálne či psychické potreby rodiča, čo vedie k obráteniu rolí. Dieťa v tejto role zvyčajne poskytuje svojmu rodičovi emocionálnu podporu v čase psychickej nepohody alebo robí mediátora pri riešení konfliktov medzi rodičmi.
Príklady emocionálnej parentifikácie:
Inštrumentálna parentifikácia sa vzťahuje na prideľovanie funkčných povinností, ktoré spadajú do rodičovskej roly. Najčastejšie ide o činnosti ako sú:
V niektorých prípadoch môže ísť aj o brigádu, ktorá má zabezpečiť ďalší (niekedy i jediný) finančný príjem.
Pri spomenutých činnostiach je dôležité zohľadňovať intenzitu a primeranosť vo vzťahu k vývinovému obdobiu dieťaťa. Všetky tieto činnosti, samozrejme, nemôžeme považovať za parentifikáciu.
Primerane k veku a kompetenciám toho ktorého vývinového obdobia je pre dieťa zdravé a žiaduce dostávať úlohy, prostredníctvom ktorých nadobúda nové zručnosti, kompetencie a buduje zmysel pre zodpovednosť.
Napríklad je v poriadku poveriť 7-ročné dieťa podieľaním sa na poriadku v domácnosti upratovaním svojej detskej izby (napr. povysávať, utrieť prach na týždennej báze či vypratávaním po domácom zvieratku na dennej báze). Ak má však 15-ročný tínedžer prispievať významnou mierou k napĺňaniu rodinného rozpočtu, je otázne, či je to naňho primeraná požiadavka.
Rodič takýmto správaním, parentifikáciou vlastného dieťaťa, nemá vedomý úmysel dieťaťu ublížiť a svoje dieťa parentifikuje nevedome.
Autor knihy Lost Childhoods: The Plight of the Parentified Child, Gregory J. Jurkovic, objasňuje, že rodičia, ktorí boli v detstve parentifikovaní, častokrát vychovávajú svoje deti rovnako, pretože je to pre nich jediná a správna forma výchovy.
Parentifikácia sa prenáša z generácie na generáciu a zanecháva v ľuďoch patologické správanie, ktoré spočíva v zneužívaní detskej lojality, viery, záujmu a lásky.
Existujú životné situácie, s ktorými sa spája vyššie riziko pre vznik parentifikácie dieťaťa rodičom. Najprirodzenejšie sa tento jav spúšťa v prípade, ak je dieťa najstaršie, prvorodené, prípadne aj citlivé a empatické.
Ďalšou ohrozenou skupinou sú deti, ktoré žijú iba s jedným rodičom, ktorý z nejakého dôvodu nemá vytvorený partnerský vzťah. Takéto dieťa sa prirodzene stáva pre vlastného rodiča dôverníkom a je mu oporou.
Ďalšie veľmi časté faktory, ktoré k parentifikácii vedú, sú:
Pri porovnaní dôsledkov oboch typov parentifikácie psychiater John Byng-Hall hovorí, že emocionálna parentifikácia vo väčšine prípadov nie je adaptívna a takmer zakaždým máva deštruktívny dôsledok ako pre dieťa, tak i pre rodiča.
Dôvodom je, že starosť o emočné potreby rodiča predstavuje neporovnateľne väčšiu záťaž ako zabezpečovanie denných potrieb domácnosti. Niektoré výskumy z tejto oblasti sa zaoberajú negatívnymi aj pozitívnymi dôsledkami spojenými s parentifikáciou.
Výsledky staršieho výskumu naznačujú, že inštrumentálna parentifikácia pravdepodobne predstavuje nižšie riziko pre psychosociálny vývin ako emocionálna parentifikácia.
Keďže centrálna nervová sústava dieťaťa sa vyvíja a nie je na úrovni dospelého jedinca, dieťa nedokáže plnohodnotne zastupovať rodiča.
Dieťa, na ktoré sú denne rodičmi kladené veku neprimerané požiadavky a na ktoré je prenášaná rodičovská zodpovednosť, môže prežívať stres, pocity neúspechu, zlyhania a nedostatočnosti a emocionálneho preťaženia. Okrem toho prichádza o základné, ale zároveň kľúčové míľniky vo vývine, ako sú napríklad hra či objavovanie a formovanie vlastnej identity.
Dlhodobá parentifikácia nepriaznivo ovplyvňuje vývin emocionálnej inteligencie. Dieťa napríklad dokáže výborne rozpoznávať a adekvátne reagovať na emočné potreby druhých, na druhej strane má zníženú schopnosť uvedomovať si a uspokojovať vlastné potreby.
Parentifikácia ovplyvňuje aj vývoj jeho sebavedomia, keďže hodnota dieťaťa prevažne spočíva iba v tom, čo môže poskytnúť iným (napr. „som hodný a dobrý, iba ak… “ alebo „ nie som dosť dobrý“).
Medzi negatívne následkdy parentifikácie môžeme zaradiť konkrétne prejavy, ako sú:
Parentifikovaný dospelý môže mať vo veku 19 až 30 rokov (raná dospelosť) podľa Hoopera (2007) ťažkosti s nastavením osobných hraníc a naplňovaním vlastných cieľov.
V tomto veku naďalej pretrváva vina alebo hanba z nenaplnených očakávaní rodičov.
Tieto vzorce môžu viesť k zvládacím mechanizmom ako spoluzávislosť, extrémna nezávislosť, či workoholizmus.
Následky dlhodobej parentifikácie sa častokrát vo veľkej miere vynárajú práve vo veku od 30 rokov. Parentifikovaný dospelý bojuje s nevyriešeným smútkom alebo sa vo veľkej miere zaoberá vlastným detstvom.
Časté sú opakujúce sa pocity strachu z opustenia, hnevu a odporu. Vo vzťahu k potrebám svojho okolia môže byť až hypersenzitívny, navonok vysoko empatický. Na druhej strane je pre neho náročné vnímať vlastné pocity, potreby a hranice.
V medziľudských vzťahoch môže čeliť ťažkostiam s dôverou či s vytváraním zdravých rovnocenných vzťahov, ale aj vyhýbaniu sa intimite.
Pomerne často sa u takto nastavených ľudí vyskytujú tzv. závislé vzťahy. Odrážajú sa v nich práve tie vzorce správania, ktoré sú typické pre parentifikované dieťa.
Za životného partnera si napríklad vyberajú človeka, o ktorého sa môžu starať, často je to alkoholik či inak závislý jedinec. Ich snahou je vzbudiť v partnerovi presvedčenie, že sú nepostrádateľní a ich opateru potrebuje.
Typickým spoločným znakom parentifikovaných dospelých je takisto neschopnosť delegovať zodpovednosť a požiadať o pomoc. V pracovnej oblasti majú napríklad problém delegovať pracovné úlohy zamestnancom či kolegom.
Sem patria aj prípady matiek, ktoré všetky povinnosti súvisiace s chodom domácnosti zastrešujú výlučne samy v presvedčení, že nikto okrem nich to neurobí lepšie ako ony.
Ako kľúč k „uzdraveniu“ z parentifikácie odporúča uznávaná psychoterapeutka Kaytee Gillisová začať s procesom odstraňovania vzorcov v dospelosti až k následnému vytvoreniu zdravších vzťahov.
Jej terapeutický proces prebieha nasledovne:
Prvým krokom k uzdraveniu z parentifikácie je uznanie a pripustenie skutočnosti, že sa to jednoducho stalo a pochopenie všetkých následkov. Kľúčovým je uznanie, že ste boli ako dieťa v role dospelej osoby. Je dôležité začať vnímať minulé okamihy svojej situácie, čo sa často spája s nepríjemnými spomienkami a emóciami.
To často znamená cítiť sa pohodlnejšie v role, keď môžeme byť emocionálne závislí od pohodlia iných.
Náročnou výzvou pre ľudí, ktorí zažili parentifikáciu, je stanovenie a udržiavanie zdravých hraníc. V tomto procese možno zistíte, že bojujete s nadmerným preťažovaním alebo sa cítite zodpovední za emócie a duševnú pohodu druhých.
Naučiť sa stanoviť si hranice znamená rozpoznanie vlastných potrieb a obmedzení a precvičovanie asertivity. Pre mnohých, ktorí zažili parentifikáciu, to často znamená, že sa musia naučiť, čo je to hranica.
Stojí za to vynaložiť úsilie, aby sme zistili, čo pre nás znamenajú hranice. To nám umožní začať sa starať o seba a svoje vlastné potreby, namiesto toho, aby sme uprednostňovali potreby a túžby druhých pred svojimi.
Obsah na Lekar.sk vychádza z aktuálnych vedeckých poznatkov a konzultácií s odborníkmi. Použili sme nasledovné zdroje
Žiadna žena sa nestane matkou s návodom, ktorý zahŕňa body, ako sa správne starať o dieťa. Po narodení dieťaťa je potrebné, aby…
Najdôležitejšie pre zdravý psychický vývin dieťaťa je jeho prvých 5 rokov života. Rodina je nevyhnutným základom pre vývin harmonickej osobnosti…
Neposlúchli ste a rodičia už siahali po opasku či zvyšovali hlas, že ich bolo počuť až k susedom? Je šanca,…
