Ktoré povolania sú najviac ohrozené vyhorením? Zbystrite, ak pracujete s ľuďmi

V tomto článku sa dozviete

• Aké ďalšie faktory môžu prispievať k vyhoreniu?⁴
• Ktoré povolania najviac ohrozuje syndróm vyhorenia? 
• Čo s tým? 

Hoci pracovný stres a frustrácia sú časté príčiny pracovného vyhorenia, nie sú jediné. Syndróm vyhorenia nás môže zasiahnuť, aj keď sa zdá, že je všetko v poriadku.

Pracovné vyhorenie môže byť výsledkom nesúladu medzi náplňou práce jednotlivca a požiadavkami pracovného prostredia.¹ Ak je tento stav dlhodobý a neriešený (napríklad sa trvalo vyžaduje vysoké tempo), človek môže vyhorieť, prežívať chronickú únavu, dokonca sa psychicky vzďaľuje od svojej práce.²

Vyhorenie je do značnej miery výsledkom nesúladu medzi požiadavkami a zdrojmi. „Burnout sa vyvíja, keď niekto čelí vysokej úrovni stresu, ale nemá prístup k primeraným zdrojom, ako je sociálna podpora, užitočné rady, spätná väzba od priateľov a kolegov, alebo nemá kontrolu nad tým, ako trávi čas,“ vysveľuje výskumník vyhorenia, profesor Arnold B. Bakker.³

Aké ďalšie faktory môžu prispievať k vyhoreniu?⁴

• Nejasné požiadavky. Keď zamestnancom nie je jasné, ako uspieť, je pre nich ťažšie cítiť istotu, užívať si prácu a mať dobrý pocit. Ak nie je úloha jasne vysvetlená, požiadavky sa neustále menia a sú ťažko zrozumiteľné, alebo ak nie sú jasné očakávania, pracovníci sú vystavení väčšiemu riziku vyhorenia.
• Nesplniteľné požiadavky. Niekedy jednoducho nie je možné vykonať prácu podľa zadania. Ak požiadavky vysoko prevyšujú kompetencie zamestnanca alebo časové možnosti splnenia úloh, nie je možné túto prácu vykonať dobre. Vzrastá frustrácia a pocit tlaku. Pracovníci vynaložia veľké úsilie a necítia sa (alebo ani nemôžu) byť úspešní, čo ich tiež z dlhodobejšieho hľadiska vystavuje riziku vyhorenia.
• Veľké následky zlyhania. Ľudia robia chyby,  je to súčasť života. Ak však príležitostné chyby majú závažné následky (napríklad riziko súdneho konania), práca je oveľa stresujúcejšia a riziko vyhorenia sa zvyšuje. Ľudia, ktorí pracujú v právnych službách, alebo zdravotníci majú často vyššiu mieru vyhorenia práve z dôvodu možných následkov.
• Nedostatok osobnej kontroly. Ľudia majú tendenciu byť nadšení z toho, čo robia, keď sú schopní tvorivo sa rozhodnúť, čo je potrebné urobiť, a prísť so spôsobmi riešenia vznikajúcich problémov. Vo všeobecnosti platí, že väčší sklon k vyhoreniu majú pracovníci, ktorí sa cítia obmedzení a bez kontroly nad svojím prostredím alebo každodennými rozhodnutiami.
• Chýbajúce uznanie. Je ťažké usilovne pracovať bez ocenenia za svoje úspechy. Verejné pochvaly, finančné odmeny a iné formy ocenenia a uznania úspechu vedú k udržaniu vysokej pracovnej morálky. Nedostatočné ocenenie zvyšuje riziko vyhorenia.
• Zlá komunikácia.  Zlá komunikácia v spoločnosti môže spôsobiť alebo zhoršiť niektoré z vyššie uvedených problémov (napríklad nejasné očakávania alebo malé uznanie). Ak má zamestnanec problém a nemôže ho správne prediskutovať s niekým, kto je v pozícii pomôcť mu, môže to viesť k pocitom nízkej osobnej kontroly a v konečnom dôsledku aj k vyhoreniu. 
• Nedostatočná kompenzácia. Niektoré povolania sú svojou povahou stresujúce a je to jedna z vecí, ktorú akceptujete za predpokladu, že máte vysokú mzdu. Ak sú však požiadavky vysoké a finančná kompenzácia nízka, pracovníci zistia, že „neplatia dosť, aby som sa s tým pracovným stresom vysporiadal!“ A riziko vyhorenia stúpa.
• Slabé vedenie. Vedenie spoločnosti môže svojím konaním buď napomáhať k predchádzaniu  vyhorenia, alebo k nemu prispievať. Na vedení záleží, či sa zamestnanci cítia uznaní za svoje úspechy či podporovaní, keď majú ťažkosti. Alebo sa môžu cítiť neocenení, neuznaní, neistí vo svojej pozícii. Zlé vedenie spoločnosti je jedným z faktorov, ktorý môže ovplyvniť mnoho ďalších, a vystaviť tak zamestnanca riziku vyhorenia.

Ktoré povolania najviac ohrozuje syndróm vyhorenia? 

Potenciál trpieť vyhorením má každý, kto pracuje s ľuďmi. Môžu to byť učitelia, opatrovatelia, právnici, zdravotníci alebo maloobchodní pracovníci. 

Každý zamestnanec môže vykazovať známky syndrómu vyhorenia trochu inak. Závisí to od požiadaviek práce a kontextu, v ktorom horí alebo začína vyhorievať. V ktorých pracovných oblastiach je najväčšie riziko vyhorenia? Ako a prečo k nemu dochádza?

1. Zdravotníctvo

Podľa nedávneho prieskumu MedScape³ na lekároch z rôznych svetových krajín trpí vyhorením viac ako tretina lekárov v Španielsku (37 %) a Portugalsku (38 %). Až 24 % nemeckých lekárov má depresiu. Kombinácia oboch problémov trápi 14 % lekárov vo Francúzsku.

Pri skúmaní výskytu syndrómu vyhorenia u lekárov na psychiatrických klinikách na Slovensku⁵ sa zistilo, že viac ako polovica psychiatrov pociťovala nízku úroveň osobného uspokojenia. Pätina vyjadrila vysokú úroveň pocitu odcudzenia sa od svojej práce. Dve pätiny trpeli vysokým emocionálnym vyčerpaním. 

K vyššej miere vyhorenia pritom majú sklon lekári na urológii, neurológii a rehabilitácii. Medzi príčiny patrí dlhá pracovná doba, nedostatok rešpektu od kolegov, dlhé hodiny vypĺňania záznamov o pacientoch a čoraz väčšie množstvo byrokratických úloh. Prekonávanie vyhorenia môže byť pre lekárov v súčasnej pandemickej situácii mimoriadne náročné. Dlhé hodiny na nohách, práca na zmeny a nedostatok spánku sú v týchto povolaniach normou. 

Bežné je tiež vyhorenie medzi zdravotnými sestrami. Jedna tretina zdravotných sestier v USA⁶ trpí syndrómom vyhorenia. Ak ste niekedy boli v nemocnici alebo v inom zdravotníckom zariadení, videli ste na vlastnej koži prácu, ktorú vykonávajú sestry. Sú tam, keď sa narodia deti, zomierajú ľudia, a takmer pri každej významnej zdravotnej udalosti. 

Dlhé pracovné dni sú jedným z rizikových faktorov tohto povolania, ktoré vedie nielen k pocitom vyhorenia, ale môže mať vplyv aj na fyzické zdravie človeka. Medzi ďalšie faktory, ktoré zvyšujú riziko syndrómu vyhorenia u zdravotných sestier, patria neadekvátne pomery počtu sestier k pacientom, nepríjemné správanie pacientov, emocionálne vyčerpávajúce situácie a násilie na pracovisku. 

Pracovníci záchranných zložiek – ako sú zdravotné sestry a lekári, záchranári, ale aj policajti – sú vystavení ešte väčšiemu riziku vzniku syndrómu vyhorenia, pretože neustále pracujú vo veľmi stresových podmienkach. Francúzsky výskum⁷ personálu pohotovostného oddelenia nemocnice zistil, že jeden z troch zamestnancov (34 %) vyhorel pre nadmerné pracovné zaťaženie a vysoké požiadavky na starostlivosť. 

Hasiči a policajti čelia podobne dlhej pracovnej dobe a poruchám spánku, preto sa tieto povolania zaraďujú medzi najstresovejšie a najčastejšie sa u nich vyskytuje syndróm vyhorenia. 

Príznaky syndrómu vyhorenia, ktoré denne zažívajú lekári a zdravotnícky personál,⁸ sú:

• Únava a nedostatok spánku, ktoré môžu byť spôsobené úzkosťou, dlhou a často nepravidelnou pracovnou dobou, neschopnosťou odpočívať po práci alebo kombináciou týchto faktorov.
• Odosobnenie, ktoré zvyčajne znamená rovnaké zaobchádzanie so všetkými pacientmi a situáciami a neschopnosť pristupovať ku každému človeku alebo úlohe s novou perspektívou.
• Nízka morálka. Zdravotnícki pracovníci, ktorí sú postihnutí syndrómom vyhorenia, sa môžu prejavovať emocionálnymi príznakmi, napríklad strácajú dôveru vo svoje schopnosti či rozhodovacie právomoci. Môže im chýbať pocit úspechu a pocit, že ich profesionálny úspech je zanedbateľný alebo nedostatočný, aj keď v skutočnosti dosahujú dobré výsledky. Často to sprevádza, že si berú viac dní práceneschopnosti, chodia na dlhé prestávky, nezúčastňujú sa na profesionálnej komunikácii a podobne.
• Zvýšená chybovosť. Objavovali sa časté chyby v predpisovaní liekov, čo môže posilniť pocity emocionálneho vyhorenia a nízkej morálky.
• Negatívny výhľad sa prejavuje ako cynizmus, pocit alebo vyjadrenie nedôvery v lekárske zariadenie alebo zdravotnícky systém ako celok, pocit podráždenia požiadavkami pacientov alebo spolupracovníkov, zameranie sa na negatívne udalosti, podráždenosť a agresia.

2. Školstvo

Predstavte si akúkoľvek učebňu a pravdepodobne tušíte niekoľko faktorov, ktoré spôsobujú vyhorenie učiteľa. Nesú veľa zodpovednosti, keď sa pokúšajú vzdelávať deti a mládež. Od učiteľov sa očakáva, že dosiahnu vysoké výsledky, ale nie vždy na to majú nástroje a technológie, ktoré potrebujú. Učitelia zažívajú vysokú mieru vyhorenia, pretože vyučovanie je práca s viacerými prvkami, z ktorých každý predstavuje emocionálne a intelektuálne výzvy.

Prieskum Americkej federácie učiteľov z roku 2017 ⁹ sa zameral na kvalitu pracovného života pedagógov. Až 61 % učiteľov uviedlo, že ich zamestnanie je vždy alebo často stresujúce. Podobne alarmujúce je, že 58 % respondentov uviedlo zlé psychické zdravie v dôsledku tohto stresu. 

Medzi faktory, ktoré prispievajú k syndrómu vyhorenia u učiteľov, patria dlhé hodiny, ktoré učitelia zvyčajne pracujú, a tlak, ktorý cítia pre pravidelné hodnotenie. Profesijný úspech učiteľov nezávisí iba od ich vlastného výkonu, ale aj od akademického výkonu ich študentov alebo žiakov. Medzi ďalšie stresory patrí to, že poskytujú podporu študentom zo širokého spektra rôznych prostredí, s rôznymi emocionálnymi a vzdelávacími potrebami.

Taktiež im chýba účinný systém podpory pre zamestnancov škôl a vysokých škôl. Učitelia v školách často nemajú systém psychologickej podpory na riešenie osobných potrieb a problémov, s ktorými sa môžu stretnúť v zamestnaní. Štúdie naznačujú,¹⁰ že výskyt syndrómu vyhorenia môže byť horší u najmladších učiteľov, pričom až o 51 % viac učiteľov mladších ako 30 rokov sa rozhodlo opustiť toto povolanie oproti tým starším.

Medzi najčastejšie príznaky vyhorenia učiteľov⁸ patria:

• Emocionálne vyčerpanie: Učitelia, ktorí ním trpia, sa snažia tráviť viac času osamote, majú stále menej trpezlivosti so študentmi a cítia sa zahltení ich vzdelávacími alebo osobnými potrebami. Menej sa usmievajú a prestávajú sa smiať. Neslušné správanie študentov vnímajú ako osobný útok. Pri pripravovaných projektoch a ich výsledkoch cítia beznádej alebo pocit frustrácie zo vzdelávacej inštitúcie, prípadne žiarlia na výkon ostatných zamestnancov.
• Telesné vyčerpanie: Vyhorení učitelia cítia počas školského dňa únavu, častejšie si berú PN-ku. Rozvíja sa u nich nespavosť či bolesti hlavy, ktoré spôsobuje úzkosť alebo depresia pri pomyslení, že znova budú musieť byť v školskom prostredí.
• Mentálne vyčerpanie: Pedagogickí pracovníci sa cítia neschopní dosiahnuť toľko, koľko by mali. Strácajú kreativitu a predstavivosť, potrebnú na riešenie problémov a výučbu. Nie sú ochotní učiť sa niečo nové a sú príliš unavení, aby vypracovali plány pracovného harmonogramu.

3. Sociálna starostlivosť a sociálne služby 

Hlavným znakom toho, že terapeut, poradca alebo sociálny pracovník môže prežívať vyhorenie, je nezáujem o klientov a ich problémy, známy tiež ako únava súcitu.⁸ V zamestnaniach, ktoré si vyžadujú neustálu empatiu, môže byť únava súcitu kľúčovým znakom vyhorenia. Alarmujúce sú štatistiky,¹¹ podľa ktorých približne 75 % sociálnych pracovníkov aspoň raz počas svojej kariéry zažije syndróm vyhorenia.

Sociálni pracovníci zvyčajne pôsobia v emocionálne stresujúcich prostrediach. Väčšina z nich každý deň niekoľko hodín počúva traumatické zážitky iných ľudí a reaguje na ne. Takto môže dôjsť k rozvinutiu tzv. sekundárneho traumatického stresu (STS).¹² STS sa vyskytuje, keď pocit neustáleho kontaktu s citlivým obsahom vedie ľudí k poklesu súcitu, s ktorým naň reagujú. Môže sa to prejaviť ako znížený záujem o klientov a ich problémy.

Psychológovia a psychoterapeuti sa každý deň stretávajú s najrôznejšími emóciami a príbehmi svojich klientov. Ani oni nie sú imúnni voči vyhoreniu. Výsledky štúdie, ktorá skúmala syndróm vyhorenia medzi psychológmi,¹³ dokazujú, že vyhorenie je problémom osôb, ktoré poskytujú psychologickú pomoc. Najčastejšie pritom pociťujú emocionálne vyčerpanie.

Pri emocionálne náročnej práci sa môžete stretnúť s odcudzením, vyčerpaním a zmätkom z toho, či robíte svoju prácu dobre. Vyššiu mieru vyhorenia zistili u psychológov, ktorí boli menej skúsení, a tiež u tých, ktorí mali menšiu dôveru vo svoje profesionálne schopnosti.¹⁴

Terapeuti a poradcovia, ktorí majú pomáhať pri ťažkých životných udalostiach, bez efektívnej pravidelnej starostlivosti o seba s väčšou pravdepodobnosťou zažívajú súcitnú únavu, sekundárny traumatický stres a syndróm vyhorenia na pracovisku.⁸

Okrem únavy súcitu môžu príznaky terapeutov alebo poradcov, ktorí zažívajú syndróm vyhorenia, zahŕňať:

• Pesimizmus súvisiaci s prácou s klientmi a jej výsledkami.
• Cynizmus o schopnostiach klientov prekonať problémy.
• Rozvíjanie netolerantných postojov voči klientom a spolupracovníkom.
• Sebakritika svojich vlastných poradenských alebo terapeutických schopností.
• Znateľný pokles empatie.
• Poskytovanie skratkovitých odborných rád, ktoré nepomáhajú klientom učiť sa a rásť.
• Pocit úľavy, keď klienti zrušia stretnutie.
• Presadzovanie svojej teórie, techniky ​​alebo programu namiesto aktívneho počúvania klienta a prispôsobovania sa jeho potrebám.

4. Hospodárstvo, právo a administratíva

Účtovníctvo a právo sú tiež odvetviami, v ktorých je syndróm vyhorenia bežný. Zamestnanci v nich majú vysoké pracovné zaťaženie a musia vykonávať komplexné úlohy. 

Odborníci v účtovníctve sa vysporiadavajú s veľkým zaťažením od klientov. Často sa od nich vyžadujú služobné cesty, pracujú s „bláznivými“ harmonogramami daňových období a štvrťročnými lehotami na podávanie žiadostí počas celého roka, čo vedie k predĺženým obdobiam stresu a vyčerpania.

Podľa výskumu¹⁵ na britských malých a stredných podnikoch, najvyšší stupeň vyhorenia (79 %) majú nekvalifikovaní pracovníci bez univerzitných titulov. Odborníci, ktorí študovali na vysokej škole päť a viac rokov, majú menšiu pravdepodobnosť vyhorenia (52 % držiteľov magisterských titulov) ako tí, ktorí majú za sebou len bakalárske štúdium (71 %). Mať magisterský alebo doktorský titul často poskytuje profesionálom konkurenčnú výhodu a môžu byť pri voľbe zamestnania vyberavejší. Špičkové vzdelávanie tiež pomáha zamestnancom pri riadení projektov, zvládaní stresu a podobne.  

Profesiou náchylnou na syndróm vyhorenia sú aj právnici a advokáti. V prieskume¹⁶ zamestnancov renomovanej londýnskej advokátskej kancelárie sa zistilo, že 73 % právnikov je vyhorených a 58 % z nich potrebovalo lepšiu rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom. Právnici notoricky pracujú dlho a pod stresom, s vysokými pracovnými požiadavkami, pričom zdroje a podpora na ich zvládnutie často zaostávajú.

Psychiater Ron Hofeldt¹⁷, ktorý pracuje s právnymi zástupcami, zistil, že riziko vyhorenia zvyšujú súdne spory. Súdne spory sú zo svojej podstaty konfrontačné, čo môže byť stresujúce. Súdne spory znamenajú aj malú kontrolu nad svojimi plánmi – právnici svoj čas prispôsobujú pojednávaniam. Kombinácia nedostatočnej kontroly nad časom, konfrontácie, hodín strávených prípravou a na samotnom procese môže viesť k vyhoreniu. 

Okrem týchto problémov majú mnohí právnici osobnostné vlastnosti, s ktorými sú náchylnejší na vyhorenie. Azda najvýznamnejšou takouto vlastnosťou je perfekcionizmus. Na jednej strane je v tomto povolaní potrebný. Zákon vyžaduje mimoriadnu pozornosť, venovanú detailom, a cenou za chybu môžu byť obrovské sumy peňazí alebo život vo väzení. Rovnaký perfekcionizmus v nich však môže vyvolať pocit, že ich práca nikdy nie je dosť dobrá. Tento druh perfekcionizmu je hlavným rizikovým faktorom vyhorenia.

Najčastejšie príznaky vyhorenia pre túto oblasť¹⁸ sú: 

• Vyčerpanie. Niekedy môže syndróm vyhorenia jednoducho vyzerať ako únava. Dlhé pracovné dni sprevádza extrémna únava, aj keď sa cez noc dostatočne vyspíte. Ak sa väčšinu víkendu zameriavate na hrôzu z návratu do práce, je to známkou toho, že sa emočne vyčerpávate. Ľudia v tejto oblasti si, bohužiaľ, málokedy doprajú dovolenku alebo predĺžené víkendy a pracujú extrémne dlho, čo urýchľuje proces vyčerpania, ktorý je hlavným príznakom vyhorenia. 
• Dlhé pracovné dni. Pracujete tak, že prichádzate o rodinu a o osobný čas. Strácate rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom, čo môže viesť k zhoršenému zdravotnému stavu. Pocit chronickej nevyváženosti, stresu alebo viny za to, že sa nedostatočne venujete rodine či sebe samému, môže signalizovať prichádzajúce vyhorenie.
• Strata zmysluplnosti práce. Ak už neviete, prečo ste vstúpili do oblasti práva, strácate dôveru v tento proces a cítite vyčerpanie zo svojich klientov, môže to naznačovať vyhorenie pri práci s verejnosťou. Aj keď pracujete nepretržite, stále sa objavujú pocity, že sa nikam nedostávate alebo nenapredujete. Pochybovanie o sebe a pocity nedostatočnosti, ktoré prináša táto skúsenosť s prácou bez výsledkov, je ťažké zvládnuť.
• Pochybnosti o sebe. Syndróm vyhorenia môže vyústiť do pocitov pochybností o sebe, ktoré sa týkajú úrovne zručností a toho, či by ste stále mali vykonávať svoje povolanie. Keď sú naše vnútorné zdroje vyčerpané, často rýchlo nasledujú pochybnosti o našich vlastných schopnostiach a zručnostiach. Pre vyhorenie je typické prehliadanie svojich úspechov v pracovnej oblasti. Človek sa zameriava hlavne na to negatívne. 
• Poruchy spánku. Syndróm vyhorenia môže mať vplyv na vaše spánkové vzorce. Niektorí ľudia môžu reagovať nadmerným spánkom (hypersomnia), zatiaľ čo iní trpia nespavosťou.

Čo s tým? 

Ak pracujete v niektorom z týchto odvetví, vašou prioritou by malo byť zaradiť si do programu starostlivosť o seba. Nesmieme zabúdať, že pracovné miesta nie sú jediným zdrojom chronického stresu, ktorý spôsobuje vyhorenie. Rodičia, partneri a neprofesionálni opatrovatelia môžu tiež zažiť vyčerpanie, cítiť sa ohromení svojimi povinnosťami alebo byť presvedčení, že vo svojej úlohe zlyhali. 

Syndróm vyhorenia v akejkoľvek podobe môže mať vážne následky, ak sa nerieši. Otvorene diskutovať o svojich pocitoch – s manželom, manželkou, členmi rodiny, priateľmi alebo terapeutom – je často prvým krokom k riešeniu jeho príznakov, získaniu potrebnej pomoci a zabráneniu negatívnym následkom.