Schizoafektívna porucha je psychiatrická diagnóza, pri ktorej súčasne dochádza k závažným zmenám vnímania, myslenia, emocionálneho prežívania a správania. Pacient môže trpieť halucináciami a vidinami. Môže mať pocit, že mu chce niekto ublížiť, že ho niekto prenasleduje alebo chce otráviť. Dnes vďaka modernej a komplexnej liečbe sa prognóza schizoafektívnej poruchy výrazne zlepšila.
Schizoafektívna porucha je psychiatrická diagnóza, pri ktorej súčasne dochádza k závažným zmenám vnímania, myslenia, emocionálneho prežívania a správania. Ide o psychické ochorenie, pri ktorom sa vyskytujú prejavy psychózy spolu so symptómami afektívnych porúch.
V rámci psychózy (psychotického ataku) pacient stráca adekvátny kontakt s realitou, môže zažívať rôzne formy halucinácií, vidín, ozvučených myšlienok či bludov. Formy halucinácií a bludov môžu byť veľmi rôznorodé, pacient môže mať pocit, že mu chce niekto ublížiť, že ho niekto prenasleduje alebo chce otráviť.
Ak sa príznaky ako náhle zmeny nálad, zvýšená nervozita, prejavy agresivity, silný smútok bez príčiny objavujú samostatne alebo dokonca spolu so symptómami psychózy, je nevyhnutné vyhľadať okamžitú psychiatrickú pomoc. Poďme sa pozrieť, ako dopadol Peter, ktorý pomoc najskôr dlhodobo odmietal.
Peter má 44 rokov, pochádza z malého mestečka na strednom Slovensku, je rozvedený, má 21 ročnú dcéru. Posledných 15 rokov žije a pracuje striedavo v Anglicku, Holandsku, Nemecku a Belgicku.
Narodil sa ako tretí zo štyroch súrodencov. Ako dieťa bol pravdepodobne hyperaktívny. Spomína si, že bol spomedzi detí ten najživší, otec ho často bil, pretože „vystrájal a neposlúchal“. Mamu si z detstva pamätá ako milú a starostlivú. Otec bol prísny, ostrý a výbušný. Ich vzťah bol skôr o strachu a rešpekte ako o láske a blízkosti, ale Peter hovorí, že bol jediný, ktorý ho ako dieťa „vedel dať do laty”.
V škole bol skôr horším žiakom, patril k tým, ktorých bavila iba telesná výchova a ostatné predmety musel pretrpieť. Bol lajdák a rebel, medzi spolužiakmi a kamarátmi skôr vodcovský typ, dospelých ako autority nerešpektoval, inicioval rôzne riskantné a dobrodružné aktivity, chodil poza školu, v dvanástich rokoch začal fajčiť. Skončil Stredné odborné učilište stavebné, odbor inštalatér a počas štúdia býval na internáte. Aj keď ho škola bavila, na školskom prospechu sa to neodzrkadlilo.
Peter popri praktických zručnostiach ďalej rozširoval skôr zoznam mimoškolských aktivít, ako rozsah vedomostí – žil oslavami, diskotékami, túlaním sa s kamarátmi, pokračovalo jeho záškoláctvo. Na tento čas spomína ako na obdobie, keď ho všetci poznali a každý vedel, že kde sa objaví, bude veselo. Odborné učilište skončil s výučným listom.
V poslednom ročníku strednej školy sa zaľúbil a o pár mesiacov neskôr sa ženil. Kvôli manželkiným zdravotným ťažkostiam sa im nedarilo splodiť potomka, ale po štyroch rokoch manželstva sa im predsa len narodila dcéra. Peter medzitým absolvoval základnú vojenskú službu, kde neustále narážal na režim, štruktúru, pravidlá a vynútenú poslušnosť, ale napriek problémom mu vyhovovalo, že ho „niečo držalo v hraniciach, ktoré si sám nikdy nevedel dať“.
Po vojne začal podnikať, ale kvôli impulzívnym rozhodnutiam, konfliktom so spoločníkmi a podriadenými a tiež kvôli pôžičkám a úverom, ktoré nezvládal splácať, firma niekoľkokrát skrachovala. Už vtedy Peter trpel poruchami spánku a striedaním nálad, často bol podráždený a impulzívny, inokedy unavený a skleslý, potom zas hyperaktívny a euforický, keď mal pocit, že zvládne čokoľvek. Firma sídlila v inom meste, takže do nej isté obdobie denne dochádzal, neskôr sa však častejšie stávalo, že ostával celý týždeň v práci a domov chodil iba na víkend.
Keď mala dcéra štyri roky, manželka podala žiadosť o rozvod. Napriek tomu, že mala Petra stále rada, nezvládala jeho výkyvy nálad, stále častejšiu výbušnosť a podráždenosť a hlavne jeho neprítomnosť doma. Rozvod prebehol rýchlo a pokojne a keďže vzťahy medzi manželmi zostali napriek partnerskému odcudzeniu dobré, Peter ostal bývať s exmanželkou a dcérou.
Firme sa dlhodobo nedarilo a Peter popri práci vo firme začal prijímať rôzne iné zákazky, brigády, snažil sa privyrobiť si inde, bral si stále ďalšie pôžičky a úvery a jeho dlžoby narastali. V roku 2000 odcestoval s organizovaným poznávacím zájazdom do Londýna. V Anglicku kontaktoval svojho kamaráta, vybavil si pracovné víza a ostal tam pracovať. V čase, keď sa mu pracovne darilo, posielal domov nejaké peniaze. Exmanželka tento stav akceptovala.
Prvýkrát bol hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení, keď žil v Anglicku tretí rok. Odrazu skolaboval, z práce mu zavolali záchranku a na krátky čas ho hospitalizovali. Veľa si z tohto obdobia nepamätá, vie len, že mu dávali infúzie a prepustili ho domov.
Druhýkrát bol hospitalizovaný na psychiatrii o rok neskôr. Najprv bol nejaký čas v povznesenej nálade, niekoľko dní nespal, nekontrolovateľne míňal peniaze, podľa vlastných slov bol vtedy rýchly, živý, všetko bral na ľahkú váhu, flirtoval, bol výbušný a žiarlivý, chodil z jednej nočnej akcie na druhú.
Odrazu sa z jedného dňa na druhý uzavrel do seba, prerušil kontakt s rodinou na Slovensku, začal trpieť bludnými predstavami, že ho niekto sleduje, bál sa ľudí. Náhle prestal chodiť do práce alebo ak sa predsa dostavil, odpracoval v úzkosti pracovný čas a potom vyčerpaný prespal celý zvyšok dňa až do nasledujúceho rána. Bol podráždený, v noci sa budil, premýšľal, začal byť paranoidný, na ulici sa obzeral, „pobehoval a kľučkoval po meste, aby sa zbavil prenasledovateľov“, správal sa nevyspytateľne.
Po incidente, keď v prázdnej reštaurácii vydesene kontaktoval personál, aby ho niekto zachránil, pretože sa to tam hemží špiónmi, bola privolaná rýchla záchranná služba. Petra počas hospitalizácie diagnosticky uzavreli ako prípad akútnej psychózy a odporučili mu užívať antipsychotickú liečbu, tú však po prepustení neužíval. V stavoch, keď sa potreboval upokojiť, užíval marihuanu.
Postupne obnovil kontakt s exmanželkou, dcérou a rodičmi. Darilo sa mu chodiť do práce, ale striedali sa u neho stavy, keď nespal, bol výbušný a rozhadzoval peniaze so stavmi, keď sa naopak uzatváral do seba a utekal od ľudí. Jeho zamestnávateľ si našťastie tieto zmeny všímal a keď sa mu zdalo, že presahujú akceptovateľnú hranicu, uvoľnil ho na pár dní z práce. V tom čase Peter nárazovo užíval psychiatrické lieky alebo len drogy, kým bol opäť schopný vrátiť sa do práce.
Po necelom roku takéhoto života minul takmer všetky peniaze, odišiel z bytu, kde býval v podnájme, zbalil si pár vecí a prespával na ulici. Znovu sa mu zdalo, že musí utiecť, že mu ľudia okolo chcú ublížiť, prestal chodiť do práce a v náhlej, impulzívnej motivácii za posledné peniaze odcestoval do cudzieho mesta.
Nevedel, kam má namierené, vystúpil na konečnej zastávke diaľkového autobusu, iba v tričku a nohaviciach, bez osobných vecí či dokladov, v zadnom vrecku nohavíc mu ostalo pár libier. Túlal sa medzi domami, nechápal, čo vlastne robí, mal iba pocit, že sa musí niekde skryť, rozprával sa sám so sebou.
Prvýkrát mal pocit, že potrebuje pomoc. Po niekoľkých hodinách našiel autobusovú stanicu, kde sa zamestnankyni za okienkom pokúšal vysvetliť, že už nevládze a niekto mu musí pomôcť. Po prevoze do najbližšej nemocnice sa dozvedel, že pravdepodobne trpí diagnózou paranoidnej schizofrénie.
Po prepustení z nemocnice Peter začal užívať antipsychotickú liečbu. Mal štatút bezdomovca, prespával v ubytovni, kde mohol bývať, ak mal každý deň negatívny výsledok testu na drogy. Prestal ich teda užívať a po polroku polobezdomoveckého života sa znovu zamestnal ako inštalatér. Pracoval vyše roka, aby ušetril na letenku domov.
Po návrate na Slovensko býval u rodičov, ale navštevoval aj exmanželku a dcéru, ktoré ho prijali nadmieru pozitívne. Znovu prestal užívať psychiatrickú liečbu, snažil sa zamestnať, ale nedarilo sa mu, z čoho bol nervózny a podráždený. V priebehu dvoch rokov bol trikrát hospitalizovaný na psychiatrii. Pri ostatnej hospitalizácii mu bola zmenená diagnóza z paranoidnej schizofrénie na schizoafektívnu poruchu a mal užívať kombinovanú antipsychotickú, antidepresívnu a tymoprofylaktickú liečbu.
Pol roka liečbu užíval, pravidelne navštevoval ambulantného psychiatra, potom sa však opäť cítil lepšie a liečbu svojvoľne vysadil. Keďže mu pracovné a platové podmienky na Slovensku nevyhovovali, znovu sa rozhodol odísť za prácou do zahraničia. Aktuálne pracuje štvrtý rok pre rakúsku firmu striedavo v Belgicku a Holandsku. Domov chodí raz za tri mesiace.
Na psychiatrickom oddelení na Slovensku bol Peter hospitalizovaný po jednej z vyčerpávajúcich ciest autobusom na Slovensko kvôli znovu prítomnej psychotickej symptomatike (zvýšená tenzia, úzkostnosť, paranoidita, prchavé halucinatórne zážitky), poruchám spánku a depresii.
Po komplexnom psychiatrickom a psychologickom vyšetrení bola potvrdená diagnóza schizoafektívnej poruchy zmiešaného typu, afektivita dlhodobo kolísala na bipolárnom spektre (od mánie po depresiu), v rámci hospitalizácie sa tiež prejavilo rozkolísané psychomotorické tempo a emocionálna instabilita. Vzhľadom k dlhodobej „samomedikácii” a nedodržiavaniu odporúčanej liečby bol nastavený na depotný antipsychotický preparát.
Liečba schizoafektívnej poruchy v súčasnosti zahŕňa psychofarmakologickú, psychoterapeutickú, resocializačnú, podpornú a edukačnú formu. Prítomnosť adekvátnej rodinnej a sociálnej podpory, ale tiež pozitívna odozva samotného pacienta na psychofarmakologickú liečbu môžu priebeh ochorenia podstatne zlepšiť.
Častým úskalím liečby býva jej vysadzovanie samotným pacientom, prípadne nepravidelné užívanie alebo svojvoľné znižovanie dávok psychofarmák. Situáciu komplikuje aj fakt, že po vysadení liekov pacient nemusí hneď cítiť negatívnu zmenu a ani príbuzní a okolie si nemusia nič všimnúť. Po niekoľkých týždňoch až mesiacoch však ochorenie prepukne znovu. Každý ďalší psychotický atak je pritom zväčša závažnejší ako predchádzajúci.
Pri pretrvávajúcej nespolupráci pacienta volia psychiatri tzv. depotnú liečbu antipsychotikami, čo je injekčná forma liečby podávaná raz alebo dvakrát mesačne. Vďaka modernej a komplexnej liečbe sa v súčasnosti prognóza schizoafektívnej poruchy výrazne zlepšila.
Z Mateja Tótha vykresal majstra sveta i olympijského víťaza, no stále má pocit, že sa ako tréner má čo učiť.…
Ak ste v neustálom strese, cítite sa bezmocní a úplne vyčerpaní, možno ste na ceste k vyhoreniu. Poradíme, ako ho…
Predstavte si, že sedíte osamote, zahĺbený do pochmúrnych myšlienok. Vnútorným monológom ste dospeli k tomu, že ste úplne nanič, totálne bezcenný.…
