Psychiatrička a odborníčka na závislosti Anna Moricová: Sociálne siete môžu niekedy uškodiť rovnako ako drogy

Keď sa povie závislosť, väčšina ľudí si predstaví závislosť na alkohole, nikotíne alebo drogách. Dnes sa však čoraz častejšie objavujú aj nové typy závislostí, ktoré tu v minulosti neboli – závislosť na nakupovaní, sociálnych sieťach, počítačových hrách… Čo je ich príčinou?

Keď sa pozrieme na samotnú podstatu závislosti, ide o to, že telo potrebuje rýchlu odmenu. Cieľom je vyplavenie dopamínu, ktorý nám ten pocit odmeny a šťastia poskytne. 

Práve na to sú sociálne siete ideálne. Pridáte fotku, dostanete lajky. Okamžitá odmena za pár sekúnd. Keď tie lajky nedostanete, ste mrzutý. A tak pridávate ďalšie a ďalšie fotky a čakáte na uspokojenie – na dopamín.

To je v podstate princíp nelátkovej závislosti. Teda napríklad závislosti od sociálnych sietí, ktorá je v dnešnej dobe asi najväčší problém. 

Aké problémy môže vyvolávať závislosť od sociálnych sietí ? Môže byť rovnako ničivá ako alkohol či drogy?

Možno to znie bizarne, ale áno. Len iným spôsobom. Sociálne siete vám väčšinou telo priamo nepoškodia. Ale vezmime si poruchy príjmu potravy ako anorexia, bulímia alebo záchvatové prejedanie – ich výskyt s rozvojom sociálnych sieti výrazne narástol. Pri nich už môžeme hovoriť aj o fyzickej deštrukcii, ktorá môže mať za následok až smrť jedinca. 

Alebo napríklad sebapoškodzovanie. Skúste si pozrieť na Instagrame, koľko je rôznych účtov, kde si ľudia fotia dorezané telo a podporujú sa v sebadeštruktívnom správaní.

Tieto poruchy boli v spoločnosti vždy. Dnes sa však ľudia s podobnými problémami môžu na sociálnych sieťach stretávať a navzájom sa v tomto správaní utvrdzovať a podporovať. To vedie k ich výraznému nárastu.

Ďalším problémom je vplyv sietí na sociálny život a naše vzťahy. Neustále máme pred očami „dokonalé“ životy. Rýchlo z nich nadobudneme pocit, že náš život nie je dosť dobrý, že náš vzťah nie je dosť harmonický, že by sme mali robiť niečo lepšie.

Dokonalosť však nikdy nedosiahneme, pretože sa dosiahnuť nedá. Žiadny život nie je dokonalý 24/7. A aj keď sa množia účty, ktoré tzv. predkladajú realitu, aj tie sú určitým spôsobom skreslené, tendenčné a ide im často len o to nazbierať sledujúcich, lajky, dopamín. Roztáča sa opäť celý ten kolotoč, o ktorom sme si už vraveli.

V súčasnosti sa veľa hovorí aj o nadužívaní antidepresív či benzodiazepínov (liekov na rýchle upokojenie). Vnímate toto ako problém aj v našich končinách?

Čo sa týka antidepresív, nemyslím si, že by boli nadužívané. Predpisujú sa pomerne racionálne. 

Väčší problém vidím v benzodiazepínoch, napríklad Neurol, Lexaurin, Xanax, Rivotril a podobne. To je reálny problém. A, bohužiaľ, bežne ho spôsobujú aj sami doktori. Či už tým, že nemajú znalosť o závislostnom potenciále týchto látok alebo jednoducho preto, že je to veľmi pohodlná cesta.

Prečo sú lieky ako Xanax či Neurol tak „populárne“? 

Benzodiazepíny účinkujú rýchlo a efektívne. Avšak neriešia príčinu, len potláčajú príznaky. Upokoja vás. Keď sa necítite dobre, zaspíte, a tak vám je na chvíľu lepšie. Ale reálne by ste možno potrebovali práve antidepresíva alebo terapiu.

Je jednoduché si na ten pocit otupenosti a akejsi pseudoúľavy zvyknúť. Nehovoriac o tom, že telo si na tieto látky vytvára aj fyzickú závislosť a existuje dokonca aj klasický odvykací stav pri odňatí, ktorý je veľmi nepríjemný a trvá pomerne dlho, než sa ho zbavíte.

Ďalším aspektom je heroizácia (prisudzovanie ušľachtilých vlastností, pozn. red.) týchto látok medzi mladými ľuďmi. A to najmä v rapovej kultúre. Napríklad Xanax sa často objavuje v súvislosti s rapermi a mladými umelcami. Dokonca má aj vlastnú prezývku „Xanny“, čo znie sympaticky a jemne. Takto je mimoriadne ľahké, napríklad skrz texty pesničiek alebo celú tú kultúru okolo, mladých ľudí ovplyvniť.

Na druhej strane u súčasnej mladej generácie vraj klesá záujem o alkohol. Sú dnešní tínedžeri menej „zhýralí“, ako boli ich rodičia?

Je pravda, že priemerný vek, kedy tínedžeri vyskúšajú po prvýkrát alkohol, stúpa. Ale nemyslím si, že by to bylo tým, že sú „menej zhýralí“. Myslím si, že ich potreba je nasýtená inak. Či už novými drogami, alebo online svetom. V minulosti tieto veci neboli, takže alkohol bol jedinou možnosťou úniku. Pokiaľ nerátame drogy staršieho typu.

O alkoholizme ako národnom športe sa u nás veľa hovorí. Majú Česi a Slováci vo všeobecnosti problém s pitím? 

Je známe, že my Česi aj Slováci sme národmi alkoholikov. Keď si vezmete, ako to chodí v takej bežnej rodine – už keď je dieťa malé, dáva sa mu cucnúť z piva alebo aspoň z peny. 

Alkohol sa u nás konzumuje celkom bežne. Pitie je u nás brané ako niečo, čo je úplne normálne. Deti to vidia už od raného veku. V televízii neustále bežia reklamy na alkohol. Pivo je pomaly lacnejšie ako voda.

Podľa stránky Alcohol Consumption by Country 2023 – Wisevoter  je priemerná spotreba alkoholu na hlavu ročne v Česku 19,1 litrov, čo nás radí na 49. miesto na svete. Priemerné percento závislých je 2,8 %, čo vychádza na smutné 59. miesto na svete. Slovensko sa radí s priemernou spotrebou na hlavu 17,7 litrov na 61. miesto a s 6,2 % závislých dokonca na šieste miesto na svete. To je desivé.

Čo ak si zvykneme dať pohár vína po náročnom dni, môže to byť problém? Ako rozpoznať, kedy je to ešte v norme?

Tu by bolo na mieste povedať si odborné kritériá závislosti. Najlepšie si tak dokážeme ilustrovať, kedy závislosť vzniká. Odborné kritéria závislosti sú:

Po prvé craving alebo baženie, teda silná túžba užívať látku. To jednoducho znamená, že neustále riešite, ako si dáte. Na nič iné ani nemyslíte, nemôžete bez toho byť, neviete odolať. Jednoducho to môžeme ilustrovať na tom, že sa tešíte, kedy už prídete domov a nalejete si pohár vína.

Ďalej sú to problémy so sebakontrolou, a to najmä v množstve. Ľudovo povedané, nemáte dno, nepoznáte mieru.

Tretím kritériom je odvykací stav alebo „absťák“. To znamená, že keď látku nemáte, je vám fyzicky zle. Odvykací stav môže byť aj psychický, napríklad vo forme telesného napätia, nepokoja alebo ľútosti či útlmu.

Ďalším kritériom je tolerancia – postupné zvyšovanie dávky, aby ste dosiahli účinok ako na začiatku. Jednoducho sa to dá predstaviť tak, že keď začnete piť, stačia vám dva poháre, aby ste boli opití. Ale keď pijete dlhšiu dobu, potrebujete tých pohárov trebárs päť.

Piatym kritériom je postupné zanedbávanie iných záujmov v prospech užívanej látky. To znamená, že sa prestávate venovať tomu, čo vás kedysi bavilo. Zanedbávate veci, ktoré sú dôležité, len preto, aby ste sa mohli venovať závislosti.

A v neposlednom rade je to pokračovanie v užívaní napriek jasným dôkazom o škodlivých následkoch. Pri alkohole to môže byť poškodenie pečene, pri drogách rôzne toxické psychózy a pri gamblingu strata peňazí či sociálny prepad.

Ak spĺňate len tri z týchto kritérií – je jedno, ktoré z nich – ste závislý. A každá závislosť znamená problém. 

Problémom však nemusí byť len samostná závislosť, ale aj takzvané škodlivé užívanie. Ide o to, že nespĺňate samotné kritéria závislosti, ale užívanie látok vám nejakým spôsobom negatívne zasahuje do života. 

Napríklad, keď sa po tom jednom pohári vína dostávate do konfliktných situácií s partnerom či s partnerkou, alebo keď bez toho jedného pohára večer nezaspíte a neviete fungovať. V tejto chvíli je to rovnako problém.

Kam alebo na koho sa môže závislý človek obrátiť, ak potrebuje pomoc?

Možností je viac. Asi najjednoduchšie je navštíviť praktického lekára a zdôveriť sa mu. Ten už vás vie nasmerovať. Väčšina praktických lekárov má kontakty na rôzne adiktologické služby. Je to najjednoduchšie z toho dôvodu, že skoro každý má nejakého praktického lekára, a teda táto služba mu je ľahko dostupná. 

Potom, samozrejme, existujú rôzne krízové linky. Na tých vás môžu takisto veľmi dobre nasmerovať. Poprípade krízové centrá, psychoterapeuti, psychológovia, psychiatri. 

Ideálne je začať tým, že sa zdôveríte. Komukoľvek. To je základ. Hneď potom, čo si priznáte, že máte problém. A od toho sa už potom môže všetko ďalej odvíjať.

Čo môže urobiť rodič, ak chce svoje dieťa uchrániť pred hrozbou závislosti?

Toto je veľmi ťažká otázka. Základom je vzájomná dôvera a komunikácia. Ak má vo vás dieťa dôveru, zverí sa vám s problémami a nebojí sa negatívnej odozvy. Najhoršie je, keď dôveru v rodičov nemá a snaží sa všetko riešiť samo. Rodičia by pre deti mali byť pevným bodom, o ktorý sa môžu kedykoľvek oprieť.

Všímajte si, ako sa dieťa správa. Či sa napríklad za poslednú dobu jeho správanie nejako nezmenilo. Či sa neuzatvára do seba, netrávi až príliš veľa času na počítači, na mobile, príliš nechudne, nie je smutné. 

A ak vám to tak pripadá, dajte mu bezpečný priestor na to sa vyjadriť. Nekričte, neproste, nenadávajte, nevyčítajte. Dajte mu pocit istoty a bezpečia. A čas.

Asi nie je možné dieťa uchrániť pred všetkým a nemôžete si ani myslieť, že to dokážete. Ale je možné komunikovať a poskytnúť priestor a pocit bezpečia.