Zhovárali sme s pacientkou Alexandrou, ktorá sa nakazila koronavírusom

V tomto článku sa dozviete

Ochorenie COVID-19 je spôsobené infekciou novým koronavírusom SARS-CoV-2 a prenáša sa kvapôčkovou infekciou. Napáda horné aj dolné dýchacie cesty, avšak môžu sa pridružiť ťažkosti aj s tráviacim systémom.  Najčastejšími príznakmi sú dýchavičnosť, vysoké horúčky, kašeľ ale aj bolesti na hrudníku. Viac o ochorení COVID-19: Vedeli ste, že nový koronavírus SARS-Cov-2 napáda aj tráviaci trakt?

Kedy sa objavili prvé príznaky a o aké príznaky išlo?

Prvé príznaky sa u mňa objavili cez víkend 10-11.10.. Šlo o typické príznaky nádchy, slabšiu bolesť hlavy, zachrípnutie. Tiež na mňa padla únava. Príznakom som neprikladala veľkú váhu, prišli mi úplne bežné, hlavne v súvislosti s tým, že v Brne kde sa nachádzam zrovna prudko klesli teploty a ochladilo sa. V pondelok už však k príznakom pribudli aj horúčky (38,5 – 39,3), neutíchajúce bolesti hlavy, nechutenstvo. V utorok ráno som kontaktovala Krajskú hygienickú stanicu aby ma objednali na test. Každou ďalšou hodinou príznaky pribúdali, stratila som chuť, čuch, následne ma začali sužovať bolesti celého tela vrátane kože, končekov prstov. Mala som pocit, že každou chvíľou zhorím. Pribudli bolesti na hrudníku, ťažkosti s dýchaním, pocity, že sa udusím, pocit akoby moje pľúca nezvládali prijímať kyslík a následne aj žalúdočné problémy, hnačky, zvracanie, vylučovanie žlče z podráždeného žalúdka, vykašliavanie a vypľúvanie krvi. Vtedy už mi kamarát na prosbu príbuzných volal sanitku.  

Dodržiavala si pred nákazou zásadu ROR? (rúško – odstup – ruky)

Musím priznať, že som nebola zrovna najzodpovednejšia. Ruky som si dezinfikovala a umývala neustále, to je pravda. Čomu som však nezabránila boli dotyky tváre, tých sa neviem zbaviť dodnes. Rúško som nosila v interiéroch, v MHD, v exteriéroch len ak bolo v okolí veľa ľudí, prípadne na zastávke. Čo sa týka dodržiavania odstupov, tiež to bolo také rôzne. Niekedy som odstupy dodržala, niekedy nie. Ďalším faktom je aj to, že to bol druhý týždeň, čo som sa vrátila zo Slovenska späť do Českej republiky, takže som trávila čas s veľa ľuďmi (nie s veľa ľuďmi naraz, ale s viacerými v priebehu niekoľkých dní). Tak isto v ČR v tej dobe prijali opatrenia, že ľudia sa smú stretávať len v počte šiestich, čo sme síce dodržiavali, ale tak isto nás takmer vždy bol práve tento počet. V súčasnosti ľutujem, že som nebola zodpovednejšia, a niektoré opatrenia nebrala vážne.

Máš tušenie, kde a ako si sa mohla nakaziť?

Odpoveď na túto otázku dodnes žiaľ nemám. Mohlo ísť o neopatrnosť, nedostatočné nosenie rúška, dotyk tváre v MHD. Máme teóriu, že som sa nie len ja, ale aj moji priatelia nakazili cez iného priateľa, ktorý o pár dní na to ako sa stretol s nami zistil, že jeho spolubývajúci je pozitívny, ale to už bolo v čase, kedy som príznaky mala aj ja.

Mala si podozrenie od začiatku, že by mohlo ísť o koronavírus?

Prvé dva dni určite nie. Tretí deň už som si bola istá, že ak pribudne ešte jeden príznak, budem sa musieť zmieriť s tým, že budem pozitívna.

Kedy si sa rozhodla podstúpiť testovanie? Ako to prebiehalo?

Keď som sa v utorok dovolala na Krajskú hygienickú stanicu Juhomoravského kraja tak ma zaevidovala ako žiadateľa o test. V ČR to funguje tak, že v momente kedy vás zaevidujú (alebo ak ste samoplatca je to na vašom uvážení) tak si len cez elektronický formulár vyberiete termín kedy a kde chcete. Ja som test riešila v čase, kedy počet pozitívne testovaných presiahol 10 000, takže som termín dostala až na sobotu. Celé dva dni som hľadala, či sa neuvoľní aj termín skorší. Medzitým vo štvrtok ma však už viezla sanitka do nemocnice. Bola to konkrétne Fakultná nemocnica Bohunice, kde ma prijali na Infekčnej klinike a test mi spravili okamžite v rámci vyšetrení. Výsledok testu som, vďaka tomu, že bol robený už na oddelení mala už do troch hodín. Počas týchto troch hodín mi robili rôzne ďalšie vyšetrenia, röntgen, odbery, EKG, podali mi intravenózne lieky, výživu. V momente ako prišiel pozitívny výsledok testu tak ma rovno prijali a presunuli na lôžkové oddelenie pre COVID pozitívnych pacientov. Test prebiehal úplne v poriadku, tenká vatová palička v nose. Jemne to pichlo, ale keďže som už nebola v nejakom reálne vnímajúcom stave, tak som to nejak neprežívala.

ZDROJ:aslysun/Shutterstock.com

Koľko si musela čakať, kým si sa dozvedela výsledok? Chodila si do školy?

Ako som spomínala, testy prebehli až po tom, ako som bola hospitalizovaná. Školu mám online, takže som trávila čas buď doma alebo s priateľmi. Žiaľ, kvôli zhoršujúcemu sa stavu som školu zameškala a vynechala aj napriek tomu, že som sa jej mohla venovať z domu. Pri tých vysokých horúčkach a bolestiach štúdium nebolo možné. Tak isto pre mňa v posledných týždňoch nebolo možné hľadať si zamestnanie.

Prečítajte si tiež: Testovanie na COVID-19: druhy testov, ich výhody a nevýhody a kedy ich použiť, kde sa otestovať na Slovensku.

Aká bola tvoja prvotná reakcia?

Prvotná reakcia bola najhoršia v momente kedy pre mňa prišla sanitka, to už som mala istotu, že niečo nie je v poriadku a áno, bála som sa. Sanitári mi hneď dali infúzie, čo pre mňa, človeka, čo sa bojí ihiel hneď nebolo príjemné a bála som sa ešte viac, začala som to brať vážne. V nemocnici ma upokojili, najmä tým, že personál bol veľmi milý, priateľský a ochotný. V momente keď ma pani doktorka posmelila, že už bude všetko v poriadku, že sa o mňa postarajú a na vlastnej koži som cítila, že sa snažia mi pomôcť, strach postupne opadal. Keď prišiel výsledok testu bola som s tým zmierená.

Liečiš sa na nejaké autoimunitné ochorenie?

Nie, neliečim. Priznávam však, že sa liečim s psychiatrickou diagnózou, avšak tá nemalo nijaký závažný vplyv na príznaky ochorenia COVID-19. Jediné čo sa vďaka tomuto môjmu ochoreniu mohlo zhoršiť bol stres a pridaná úzkosť. Inak som zdravý človek, bez vážnych zdravotných problémov, keď som v živote mala chrípku, či angínu, mali úplne normálny priebeh.

Čo nasledovalo po tom, ako si sa dozvedela, že si pozitívna? Máš informáciu o tom, že boli dohľadané tvoje kontakty a boli tiež otestované?

Po oznámení výsledku ma v nemocnici presunuli na  „COVID”oddelenie. Bolo to umelo vytvorené oddelenie, kde bežne sídli fyzioterapia a rehabilitácia. Tam mi spravili ešte ďalšie vyšetrenia, podali infúzie a ráno nastavili liečbu. Hneď ráno som ja kontaktovala cez sociálne siete všetkých, s ktorými som bola v kontakte. Našťastie všetci moji priatelia boli zodpovední a obratom sa cez Krajskú hygienickú stanicu objednali na testovanie, teda nejaké ďalšie dohľadanie kontaktov nebolo nutné. KHS mi nakoniec volala. Tiež si myslím, že by mali aplikácia E-rouška rozoslať všetkým osobám, ktoré sa so mnou stretli notifikáciu, že sa stretli s pozitívne testovanou. Všetky moje kontakty v ČR boli testované, kontakty, ktoré v priebehu týždňa pricestovali na Slovensko, strávili čas v nariadenej karanténe.

Užívala si iba voľnopredajné lieky alebo ti boli predpísané antibiotiká?

Užívala som voľnopredajné lieky, lieky na predpis, a teda aj lieky podané pomocou infúzií. Tiež som každé ráno dostávala injekcie proti embólii, teda konkrétne fraxiparine. Dostala som roztok ringerfundin (infúzia), probiotiká biopron, stoptussin na kašeľ, paracetamol, novalgin (tiež analgetikum, ale silnejšie, na predpis), ventolin sprej (sprej na predpis, uľahčuje dýchanie a zväčšuje dýchaciu kapacitu), degan (na potlačenie nevoľnosti), helicid (na trávanie) a tiež som dostávala liečbu kortikoidmi/kortikosteroidmi (dexamethason). V domácej liečbe som pokračovala liečbou kortikoidmi v tabletkovej forme, pokračovala v užívaní stoptussinu, novalginu, naďalej pokračujem s užívaním spreju na dýchanie.

Ako by si popísala priebeh ochorenia?

V prvom rade by som povedala, že ochorenie sa prejaví veľmi rýchlo, nárazovo a trvá. Dva dni boli v mojom prípade príznaky slabé, no zo dňa na deň sa rozšírili, zhoršili a následne sa zhoršovali každou hodinou. Jednou z najhorších vecí boli horúčky, ktoré nechceli klesať. Doma som si dala paracetamol, ktorý neúčinkoval  ani po zvýšení dávky. Horúčky mi pomohol zraziť až Novalgin, ktorý na rozdiel od paracetamolu trošku pomohol aj na bolesti. Hrozné boli aj spomínané bolesti končekov prstov, očných viečok. Prvýkrát v živote som si uvedomila, koľko kože má človek na tele, lebo ma neznesiteľne bolela aj tá. Kvôli bolestiam bolo dosť utrpenie ísť na WC, po vodu, do sprchy, ktorú som potrebovala hlavne na zníženie teploty, no nie vždy sa mi do nej vôbec podarilo dostať. Extrém nastal v momente, kedy som nevládala s dychom, „dusila sa“ a následne, keď pribudli žalúdočné problémy. Zvracala som myslím 6 až 8 hodín vkuse, pridala sa žlč a krv. Toto zvracanie sprevádzali horúčky, bolesti hlavy, no keďže som v sebe neudržala ani vodu, tabletky nepripadali do úvahy. Najhoršie bolo, keď som sa počas zvracania nevládala nadýchnuť. Všetky tieto príznaky začali miznúť až po prijatí do nemocnice a po nastavení liečby, mizli však oveľa pomalšie ako prišli, a tiež mizli postupne. Zhoršenie teda prišlo veľmi rýchlo, zlepšenie postupne.

ZDROJ:SamaraHeizs5/Shutterstock.com

Kedy a prečo si bola hospitalizovaná?

Hospitalizovaná som bola najmä kvôli dýchacím ťažkostiam, neklesajúcim horúčkam, neustálemu zvracaniu a myslím, že v danom momente už aj kvôli kolabovaniu organizmu. Pamätám si, ako som nevládala rozprávať. Keď mi kamarát volal sanitku musel ma tlmočiť, pretože sama by som zo seba nedostala súvislú vetu. Hospitalizovaná som bola necelých 6 dní.

Ako prebiehal tvoj pobyt a liečba v nemocnici?

Pobyt v nemocnici začal tým, že ma sanitka priviezla na infekčnú kliniku, kde ma na prvé hodiny umiestnili na izolačnú izbu. Na tejto izolačnej izbe mi spravili všetky vyšetrenia, PCR test, dali mi infúzie (najmä proti zvracaniu a od bolesti a výživu). Na lôžkovom oddelení sa ma pýtali, či hneď potrebujem kyslík. Keďže mi zaberali nejaké lieky odmietla som, s tým, že som mala možnosť si ho kedykoľvek vypýtať. Niekoľkokrát denne mi merali teplotu, hodnoty okysličenia krvi, kontrolovali dýchanie. Štyrikrát denne mi nosili lieky, každé ráno pichali injekcie proti embólii. Liečbu mi nasadali hneď prvý deň, po nejakých dvoch dňoch nasadili aj kortikoidy. Stravu som dostávala trikrát denne, musím povedať, vyzerala prekvapivo dobre, ale keďže som mala kompletnú stratu chuti dodnes netuším, aká bola. Pobyt bol celkovo zvláštny, veľmi zvláštna skúsenosť. Mala som šťastie, lebo prvé dni som bola na izbe sama, avšak cez steny som neustále počula kašlúcich a dusiacich sa ľudí. Všetok personál chodil v oblekoch, nevideli ste ľudské tváre, celé dni boli vlastne samy. Bolo to svojim spôsobom dosť depresívne, smutné. Síce sa ma neustále niekto pýtal ako sa mám, ako sa cítim, či nepotrebujem pomoc a stále ma niekto kontroloval, cítila som sa absolútne opustene. Posledný deň mi na izbu priviezli druhú pacientku, tá sa vôbec nehýbala. Obdivujem nasadenie zdravotníkov, aj ošetrujúcich lekárov a sestier, ktorí sa o mňa okamžite a milo postarali, hneď spravili všetky testy a mali neuveriteľne priateľský prístup, a to nie len oni, ale aj všetok personál s ktorým som za tie dni prišla do kontaktu. Patrí im obrovské ďakujem, naozaj si vážim, že pri množstve pacientov, strese, nutnosti byť celé dni v oblekoch zostali ľudskými a priateľskými.

Ako by si to porovnala s bežným ochorením (nádcha/chrípka)?

Ako niečo iné, neznáme, čudné, rýchle, bolestivé. V mojom prípade mala chrípka mierny priebeh a pomalý nástup, COVID-19 ma dostal takmer zo dňa na deň a okamžite pripútal na lôžko. Nádcha je oproti ochoreniu COVID-19 len taká, Čech by povedal „hloupá rýmečka“, teda nič vážne. Ja to vlastne asi ani neviem popísať a vysvetliť. Keď sa na to pozriem spätne tak nádcha je pre mňa teraz len soplík a kýchanie. Čo sa týka chrípky, chápem, že sú ľudia, ktorí ju prežili oveľa horšie ako ja, napriek tomu by som koronavírus nepodceňovala. Šíri sa rýchlejšie a mám pocit, akoby naozaj zaútočil na celý organizmus.

Ako dlho trvala tá najkritickejšia fáza ochorenia?

Trvala osem dní, z čoho časť som strávila doma, časť v nemocnici.

Ako dlho trvalo úplné zotavenie? Zostali ti nejaké trvalé následky?

Ešte trvá. Naďalej nie som úplne zotavená. Bolesti na hrudníku trvajú, často na mňa doľahne únava. Tak isto sa dodnes rýchlo zadýcham, často sa nevládzem riadne nadýchnuť, mám pocit akoby moje pľúca nedokázali spracovať 100% kyslíku čo prijmú. Pri prechádzkach občas vládzem, občas nevládzem, musím napríklad chodiť pomalšie, snažím sa menej sa vystavovať stresu, aby som to prípadne zvládla udýchať. Ak idem na prechádzku, neustále pri sebe nosím lieky od bolesti a sprej na dýchanie, inak trávim čas doma, snažím sa zotaviť, snažím sa posilniť svoju imunitu vitamínmi a oveľa viac sa chránim a dávam si pozor. Okrem dýchacích problémov a bolesti, je tu aj psychický následok, lebo žijete v paranoji a strachu, aby ste to nedostali znova, aby sa to nezhoršilo, aby sa nestalo nič vašim blízkym.

Veľa ľudí sa odvoláva na to, že ochorenie môže byť rizikom iba u starších ľudí. Čo by si im z vlastnej skúsenosti odkázala?

Odkázala by som im, nech otvoria oči a nech nerobia tú istú chybu ako ja. Nebrala som to vážne, myslela som si, že mi nič nehrozí, nebála sa, občas ignorovala opatrenia. Odkázala by som im, že ak nechcú chrániť seba a robiť to pre seba, nech to robia aspoň pre svojich blízkych, rodinu, starších, ohrozených. Ja mám 23 rokov a som zdravý človek a pozrite ako som dopadla. V nemocnici v ťažkom stave a k tomu s pretrvávajúcimi ťažkosťami – najmä s dýchaním. Odkázala by som im, nech si dávajú pozor, sú zodpovední a nech vydržia, raz to skončí, ale jedine spoločným úsilím.