Reakcie ľudí na záťažovú situáciu sú rôzne. V niekom môže vyvolať stres, čo znamená, že sa bude cítiť trochu napnutejší, nervóznejší, možno ho bude bolieť chrbát alebo bude viac podráždený. Môže byť trochu smutný a depresívny z pochybností, ako záťažovú situáciu zvládne. Všetko toto ovplyvňuje aj naše vzťahy doma a postoje k povinnostiam. Ide samozrejme o prirodzený vplyv na našu psychiku, hovoria psychológovia. Ich skúsenosti s vplyvom lockdownu ako záťažovej situácie na školopovinné deti sú teraz dosť bohaté. Psychické ťažkosti, s ktorými dnešní žiaci zápasia, začínajú byť mimoriadne závažné. Opäť sa objavila diagnóza spred 100 rokov.
V článku sa dočítate:
Starší školáci sú nadmerne vystresovaní z enormného množstva medializovaných správ o ochorení COVID-19, ktoré deprimujú aj dospelých, nieto ešte deti. Rok čakania na správu, kedy pôjdu do školy ich udržiava v dlhodobej neistote a deprivácii, miesto toho sa dozvedajú, koľko ľudí infekcii už podľahlo. Všeobecne môžeme povedať, že na uvedomelejšie deti dolieha situácia výraznejšie. „Jednoduchšie deti to tak nevnímajú, ale tie, ktoré majú vyšší stupeň abstraktného myslenia, majú problémy. Ak to v sebe deti držia, podliehajú depresiám,“ tvrdí MUDr. Katarína Ackermanová, ktorá vykonáva pedopsychiatrickú prax v Univerzitnej nemocnici L. Pasteura už 30 rokov.
Katarína Ackermanová upozorňuje, že deti „majú prevrátený denný režim, v noci trávia veľa času na PC, hrajú počítačové hry, komunikujú nezdravo na sociálnych sieťach a reálne im hrozí závislosť na internete. Samostatným problémom je čas, ktorý deti trávia pri obrazovkách a displejoch (Play station, X box, TV obrazovka, notebook, tablet, mobil..). V problematických rodinách sa táto voľnočasová aktivita mieša s únikom pred realitou a je ťažké nájsť zdravú hranicu. Vtedy veľa pracujem s rodičmi na vzťahoch s ich deťmi, aby deti videli aj iný zmysel v živote, nielen postup v dosiahnutých leveloch a v počet vzhliadnutých youtuberov,“ vysvetľuje psychologička Mgr. Patrícia Vesel Ganoczyová z I. psychiatrickej kliniky. „Všeobecne by bolo fajn ustáliť sa na konkrétnom čase, kedy deti môžu tráviť čas pri displeji (napr. hodinu denne), alebo si dohodnúť konkrétne dni. My dospelí by sme im mohli ísť príkladom a napr. nečítať si správy na telefóne pri obede“. Deti a mladiství doma bez kontroly často uprednostňujú svoje potreby pred školskými povinnosťami. Objavujú sa poruchy správania, neúčasť na dištančnom vzdelávaní.
Tým, že deti sú vystavované dlhodobému stresu, ktorý ma charakter kumulatívnej traumy (súčasne pôsobí viac stresových faktorov, uplatňujú sa vôľou neovplyvniteľné disociatívne psychopatologické mechanizmy a môže sa rozvinúť disociatívna porucha identity. Tá predstavuje obranný mechanizmus. Dieťa stojí pred dilemou: Čo ak tu nie som sám, čo ak vo mne žije ešte ďalšia osoba? Sám pacient sa pri tom označuje za “hostiteľa”, pričom k jeho osobnosti sa pridruží ďalšia, niekedy je ich viac,“ konkretizuje pedopsychiatrička Ackermanová. Disociatívne poruchy boli časté v 19. a začiatkom 20. storočia, no doba sa zmenila a po 100 rokoch odborníci, pri diferenciálno – diagnostických úvahách, opäť na nich myslia a adekvátne ich liečia.
Mnohých rodičov pandémia pripravila o prácu, majú finančné problémy, aj to negatívne ovplyvňuje vzťahy v rodine. Stúpa napätie v rodinách, oslabujú sa vzťahy, pandemická separácia vyslovene ohrozuje deti z problematických rodín, kde sú komplikované vzťahy, nehovoriac o rodinách, kde vládne násilie, osočovanie, zneužívanie atď. „Počas dištančného vzdelávania doma sa mnohé deti stávajú očitými svedkami domáceho násilia, ktorého sa niektoré postupne stávajú obeťami, čo vážne ohrozuje ich harmonický vývoj,“ upozorňuje Ackermanová.
Deti, ktoré sa necítia doma ako doma, uvažujú aj o samovraždách. „Sú to rodiny, v ktorých deti nezažívajú podporu, nik ich nevedie a chýbajú im konštruktívne výchovné pravidlá. Nerozumejú si s rodičmi, ich novými partnermi, súrodencami. Problémom sú vzťahy s rodičmi a súrodencami, šikana, rodičovské tlaky na školský výkon (bez záujmu, prečo to deťom nejde), zrady v kamarátstvach, nešťastné lásky, aj internetové stalkovanie. Deti sú na internete príliš skoro vystavené podnetom, ktoré nedokážu spracovať, a ak doma zlyháva komunikácia, deti zo svojej zúfalej situácie nevidia východisko,“ tvrdí psychologička Vesel Ganoczyová. Nemajú počas covid situácie kam ujsť – žiadne osobné rovesnícke kontakty, záujmové krúžky, voľnočasové aktivity, či stretnutia s obľúbenejšími alebo chrániacimi rodinnými príslušníkmi (babky, tety, bratranci atď.). „Pri takmer nulovej šanci uniknúť z problematickej izolácie zažívajú pocit úplného zúfalstva a beznádeje, a nie zriedka sa uchýlia k sebaubližovaniu, samovražedným úvahám až pokusom,“ upozorňuje psychologička.
Podľa psychologičky Andrei Hajdúchovej sú mladšie deti úzkostnejšie a viac prežívajú obavy. „Úzkosť sa nemusí u nich prejavovať verbálne, teda nemusia hovoriť, že majú strach, ale môže sa prejavovať v ich správaní. Rodičia si môžu všimnúť, že sú iné, ako ich poznali – nedokážu sa dobre sústrediť, sú podráždenejšie, visia na nich a napríklad pri príchode do škôlky sa nechcú od nich odlúčiť. Staršie deti zase prežívajú pocity osamelosti, s ktorými sa spája stúpajúca depresivita. Pre vývinové obdobie, v ktorom sa nachádzajú, je veľmi dôležité hľadanie vlastnej identity, snaha zapadnúť a byť prijímaní ľuďmi, ktorí sú pre nich dôležití, väčšinou sú to rovesníci a kamaráti. V súčasnej situácii je táto ich potreba sťažená. Prežívajú osamelosť, no zároveň trávia veľa času na sociálnych médiách. Výsledkom je zvláštny stav, keď sú izolovaní doma a nemôžu interagovať, no svet ide ďalej a informácie o pandémií sa nedajú vypnúť.”
Každé dieťa má v sebe prirodzenú túžbu mať blízky vzťah so svojimi rodičmi, žiaľ niektorí rodičia túto šancu priamo zmaria. Nezužujme komunikáciu s deťmi len na výkon v škole a bežnú logistiku počas dňa. Ukazujme deťom, že aj my zápasíme s hnevmi, zradami a sklamaniami a učme ich ventilovať negatívne pocity, aby sme sa znovu mohli pozerať na svet pozitívnejšími očami. „Ak sa prežívanie dieťaťa zmení k depresívnemu, negativistickému, ak sa stiahne do seba alebo je zlostné, či si ubližuje, ide o varovné signály a netreba ich podceniť ani zvaľovať na “pubertu“. Aj negatívne emócie majú svoje miesto a dá sa s nimi konštruktívne narábať. Ak si na to rodičia netrúfajú alebo im to nejde, sme tu, aby sme im s tým pomohli,“ odkazuje Vesel Ganoczyová.
Tento čas je výzvou ako v oklieštených podmienkach tráviť svoj čas aktívne, ako mu dať zmysel. „Môže to byť rekonštrukcia izby, nástenka nad pracovným stolom, triedenie oblečenia, hračiek, učenie sa nového jazyka, čítanie kníh, atď. Súrodenci, či deti s rodičmi môžu spolu cvičiť, variť, podieľať sa na chode domácnosti. Niektorí “moji” adolescenti si tvoria vlastné značky oblečenia, vyrábajú šperky, maľujú na plátenné tašky a posúvajú ich ako darčeky kamarátom. Učia sa programovať, hrať na hudobný nástroj, maľujú, píšu vlastné poviedky, či tvoria komiksy,“ uvádza príklady Vesel Ganoczyová. Samozrejmosťou by mala byť krátka prechádzka kvôli základnej psychohygiene.
Medzi výnimky detí/adolescentov, ktorí v covid období zažívajú aj osobný benefit – sú deti s diagnózami z autistického spektra, ktorým bežný školský režim prináša veľa rušivých a zaťažujúcich sociálnych situácií, hlukov a ruchov, preto im online výučba skôr vyhovuje.
Druhou skupinou sú šikanované deti, ktoré si v období dištančného vzdelávania môžu “vydýchnuť.” „Z dlhodobej terapeutickej perspektívy samozrejme v oboch skupinách dochádza k tomu, že po návrate do “bežných koľají” budú čeliť adaptačnej kríze. Preto terapeuticky nezabúdame na kotvenie zdrojov, ktoré budú potrebovať pri návrate do bežnej reality po skončení pandemických opatrení,“ vysvetľuje psychologička Vesel Ganoczyová.
Tretia mikroskupina sú deti s poruchami príjmu potravy v akútnejších fázach, ktoré počas COVID izolácie zápasia so svojou poruchou doma, s podporou svojej rodiny. „Momentálne mám v starostlivosti 10 až 13-ročné deti, ktoré doma postupne nastavujeme na režim “normálneho” jedenia a spracovania ich úzkostí po požití potravy s vypätím všetkých síl zainteresovaných. V škole by sme nedokázali zabezpečiť ani kontrolovať pravidelný režim, potrebný pre uzdravenie,“ uvádza psychologička.
Malé deti veľmi citlivo vnímajú svojich rodičov, ktorých pandémia dostala do psychickej nepohody, resp. nečakane stratili blízku osobu. „Môžu svojim psychickým rozpoložením vyvolať u dieťaťa depresívne príznaky a môže dôjsť k transgeneračnému prenosu traumy. U škôlkarov sa tak objavujú psychosomatické ťažkosti, bolesti hlavy, poruchy spánku, ústupky v dodržiavaní osobnej hygieny, môžu sa prejaviť tiky, aj poruchy príjmu potravy,“ vysvetľuje Ackermanová. Vtedy rodičia nemajú váhať a mali by kontaktovať detského psychiatria alebo psychológa.
Udržiavanie aspoň telefonických, či četovacích kontaktov nenahradí v plnej miere reálne osobné kontakty a sociálne situácie. Každá skupina čelí svojim vlastným výzvam aj frustráciám: U prváčikov, ktorí v škole viac nie sú ako sú, je ich prvá skúsenosť so školou od začiatku iná ako má byť. Prechody na druhý stupeň, na stredné či vysoké školy, skúšky, maturity, prijímačky sú nenahraditeľnými skúsenosťami, o ktoré deti prišli. Stredoškoláci zostali na odborných školách bez potrebnej praxe. Adolescenti, ktorí už majú partnerské vzťahy a momentálne sa dlhodobo nemôžu vidieť alebo sa vidia len obmedzene, trpia emocionálne. „V dôsledku dlhodobého a chronifikovaného stresu môže u mladistvých nastať vážne narušenie ich psychosociálneho a emocionálneho vývoja v kontexte intrapsychického prežívania a interpersonálnych vzťahov,“ hodnotí Ackermanová.
Naopak u tých, ktorí osobnú krízu úspešne zvládnu, či už s pomocou rodiny, viery alebo odborníkov na duševné zdravie, môže nastať posttraumatický osobnostný rast. „Títo jedinci sú schopní sebareflexie, teda na racionálnej a emocionálnej úrovní sa dokážu vyrovnať s prekonanou traumou. Aj v budúcnosti budú schopní čeliť problémom,“ tvrdí Ackermanová.
Každý má vo svojom živote vypracovanú nejakú stratégiu, ako sa dostať zo záťažových situácií. Vieme, čo nám pomáha. Rodičia by mali mať na pamäti, že sú v tejto situácii modelom pre svoje deti. To znamená, že im vedome či nevedome sprostredkúvajú výchovnú informáciu o tom, ako sa v takejto situácii zachovať, čo je dobré urobiť. Je to súčasťou vyrovnávania sa s náročnou situáciou detí. Učme deti vnímať dianie okolo seba ako niečo, čo síce nevieme ovplyvniť, ale môžeme sa naučiť s tým žiť a nestratiť zmysel pre humor. Môže sa nám množstvo opatrení nepáčiť, ale buďme schopní oceniť aj pozitívne úmysly, s ktorými ich ľudia nariaďujú.
Pri písaní tohto článku boli použité tieto zdroje:
O túžbe zomrieť hovoria už aj 9-ročné deti. Mládež, rok v COVID izolácii, má psychické ťažkosti
Pre diabetikov predstavuje ochorenie COVID-19 dvojitú výzvu. Cukrovka zvyšuje riziko závažnosti priebehu ochorenia s častými komplikáciami. Navyše, ochorenie COVID-19 sťažujú…
Nový koronavírus je tu s nami už takmer rok a zdá sa, že tak skoro sa ho nezbavíme. Z mnohých strán počuť vyjadrenia,…
V súvislosti s narastajúcim výskytom prípadov tzv. postcovidového syndrómu, ktorý sa vyskytuje u ľudí po prekonaní COVID-19 a prejavuje sa…
